Kríza s obliekaním

Najradšej by behala holá. Doma je len v bodyčku a keď mám úspešný deň, podarí sa mi navliecť jej ponožky. Ale neriešim, doma to nechávam na ňu. Podotýkam, že nekúrime.
Čo ale, keď chcem ísť von ja?

Pondelok som zobrala bundu a topánky až ku schránkam, kde Oliviu zabavila malá susedka. Nejak som to tam na ňu navliekla. Utorok som už toľko šťastia nemala. Vonku bolo krásne, hovorím: "Ideme von, poď oblečiem ťa. Nič. Tak som ju začala nahovárať na kamienky, s ktorými sa rada na ihrisku hráva. Vzala kýblik s lopatkou a postavila sa k dverám. Len v tom bodyčku, holé nohy. Nereagovala na moje slová, že vonku je zima a že sa musí obliecť. Podarilo sa mi natiahnuť jej tepláky, viac nič. Ani sveter, ani bundu, ani topánky. Kričala, vytrhávala sa mi a utekala preč. Tak som otvorila dvere a čakala čo urobí. Posadila sa vedľa rohožky a začala sa hrať. Zbytočne som vnútri čakala s oblečením v ruke. Keď sa rozbehla ku schodom, musela som vybehnúť za ňou. Chodili sme po schodoch, do výťahu, z výťahu, k oknám. Tešila sa. Lenže ja som bola oblečená a bolo mi už fakt teplo. Tak som ju dotiahla dnu. Nasraté obidve. 

V stredu ďalšia výzva. Chcela som ísť shoppingovať. Slečna ma oblúkom obchádzala, vždy keď ma uvidela s oblečením v ruke. Vyhýbala sa mi, aj keď som len skladala prádlo zo sušiaka.

Nechala som ju vybehnúť na terasu, aby zistila, čo myslím tým, že je zima. Len sa so smiechom vrátila a zabuchla dvere zvnútra. Je asi ešte malá na to, aby pochopila súvislosť medzi zimou a bundou. Ako to teda spraviť bez manipulácie a násilia? 

Keď sa na obed zobudila, sadla som si k nej a hovorím: "Potrebujem ísť dnes do obchodu, chcem ti kúpiť kefku a pastu na zúbky. Fakt by som bola rada, keby si mi pomohla s obliekaním. Dám ti sveter, bundu, nohavice a topánky." Olivia sa chytila za hlavu a povedala "béé". Hovorím, áno aj čapicu (má na nej ovečku). A ona sa nechala. Nechala sa celá obliecť bez jediného protestu. Spolupracovala, podávala mi veci. O 15 minút sme odchádzali z domu. Také jednoduché. Obyčajné, krátke vysvetlenie bez nátlaku. Pochopila, že potrebujem jej pomoc. Priznávam, bola som v miernom šoku. Stále ma prekvapuje, že tie malé bytôstky, ktoré ešte nevedia rozprávať, nám tak dobre rozumejú. 

A čo s tými vychádzkami? Dnes som bola hodinu a pol v lese. Sama. Dobre bolo. 

Za všetko v našich životoch sme osobne zodpovední

Dostala sa ku mne kniha Biologie víry (v slovenčine Biológia presvedčenia), ktorú napísal profesor lekárskej fakulty a vedec Bruce H. Lipton. Autor spája najmodernejší výskum biológie a kvantovej fyziky a pútavo opisuje mechanizmy, akými bunky prijímajú a spracúvajú informácie. Závery tohto výskumu radikálne menia chápanie života. Vyzerá to tak, že gény a DNA našu biológiu neriadia. Naopak, DNA je riadená signálmi mimo bunku, vrátane energetických odkazov, ktoré vychádzajú z našich pozitívnych a negatívnych myšlienok. 

Pre mňa neboli ani tak fascinujúce závery, ku ktorým došiel, ale to, že to všetko bolo vedecky podložené konkrétnymi skúmaniami a experimentmi. Dokázal, že môžeme zmeniť naše telo, ak preprogramujeme naše myslenie. Po prečítaní som ostala v úžase. Prečo sa o tomto nehovorí a prečo TOTO nedávajú v televíznych novinách. Konečne by sa verejnosť dozvedela niečo dôležité. A tak som sa rozhodla o knihe napísať a prikladám aj citácie:

V skratke napísané pointa je v tom, že nejde o gény ale o prostredie. Od počiatku Veku genetiky sme programovaní k tomu, aby sme sa zmierili s tým, že sme podriadení moci svojich génov. Svet je plný ľudí, ktorí žijú v neustálom strachu z toho, že jedného dňa na nich znenazdajky zaútočia ich vlastné gény. Čakajú, až u nich prepukne rakovina, tak ako prepukla v živote ich matky, brata, sestry alebo tety či strýka. Lenže myšlienka, že gény riadia biológiu je domnienkou, ktorá nebola nikdy dokázaná, naopak v skutočnosti ju najnovšie vedecké výskumy spochybňujú. Názor o všemohúcich génoch bol opakovaný tak často a tak dlho, až vedci zabudli, že sa jedná o hypotézu a nie o pravdu.

Podľa Novej Biológie sú gény aktivované signálmi z okolitého prostredia. Už pri počatí dieťaťa je vývoj plodu ovplyvňovaní postojmi rodičov. Štúdie ukazujú, že v bdelom stave i v spánku sú nenarodené deti neustále vnímavé ku všetkému, čo robí ich matka, k jej myšlienkam i pocitom. Skúsenosť zo života v maternici formuje mozog a kladie základy osobnosti dieťaťa, jeho emocionálne naladenie a schopnosti vyššieho myslenia. Dôležité je ale aj to, čo robí otec, pretože to má hlboký vplyv na matku, ktorá zas ovplyvňuje vyvíjajúce sa dieťa. 

Pretože sa vedci domnievali, že ľudský mozog začína fungovať až po narodení, predpokladalo sa, že plod ani novorodenec nemá pamäť a necíti bolesť. Experimentálni psychológovia a neurológovia však rúcajú mýtus o tom, že novorodenci si nemôžu pamätať a teda sa ani učiť. Nervový systém plodu a novorodenca má nesmierne zmyslové schopnosti a schopnosti sa učiť. "Pravdou je, že väčšina vecí o malých deťoch, ktorým sme doteraz verili, sú nesprávne. Nie sú to jednoduché bytosti, sú to zložité a nestarnúce malé stvorenia s nečakane rozvinutým myslením" (Chamberlain, 1998).

Mozog detí funguje medzi narodením a šiestym rokom väčšinou na tej istej konkrétnej frekvencii a dokáže uložiť neuveriteľný objem informácií. Od informácií ako chodiť až po múdrosť, ktorú im ponúkajú ich rodičia. Ich spôsob myslenia, názory a postoje sa im ukladajú priamo do podvedomej pamäte a tak sa správanie a názory ich rodičov stanú ich vlastnými. Sú napálené v našom podvedomí tak isto, ako boli napálené do podvedomia našich rodičov ich rodičmi a im zas ich rodičmi. Budú nás riadiť do konca nášho života a budeme žiť rovnako ako x generácií našich predkov. Pokiaľ neprídeme na to ako postoje preprogramovať. 

Informácie z podvedomia prenikajú priamo do našich buniek, do génov (v knihe je tento proces veľmi detailne a vedecky popísaný). Čiže bunky ovplyvňujeme našimi názormi a postojmi, myšlienkami. Potom už prestávajú platiť výhovorky typu: "ja budem vždy chudobný", "budem len priemerný", "nebudem nikdy šťastný", lebo to tak mám dané osudom, lebo moji rodičia boli na tom tak isto a pod.

Zaujal ma aj spomenutý experiment z Japonska, kde vedci zistili, že malí šimpanzy sa tiež učia jednoducho pozorovaním svojej matky. V množstve experimentov učili matku rozpoznať znak japonského písma označujúceho určitú farbu. Keď sa na monitore počítača objavil znak pre určitú farbu, šimpanz sa naučil vybrať zo vzoriek farieb tú správnu. Keď vybrala šimpanzia matka správnu farbu, dostala za odmenu mincu, ktorú potom mohla strčiť do automatu a kúpiť si maškrtu. Keď sa učila, mala v náručí svoje bábätko. Na veľké prekvapenie vedcov, keď si matka vyberala z automatu ovocie, malý šimpanz zapol počítač. Vybral správnu farbu, dostal mincu a šiel k automatu. Ohromení vedci tak dospeli k záveru, že mláďatá môžu získať zložité schopnosti obyčajným pozorovaním a nemusia byť svojimi rodičmi aktívne vyučované. Rovnako aj človek pozoruje správanie svojich rodičov. 

Veď aké fatálne dôsledky má, ak dieťa počuje svojho rodiča o sebe hovoriť, že je "hlúpe a neschopné", že si niečo "nezaslúži", že je "slabý a chorý", že z neho "nikdy nič poriadne nebude", že je "zlé". Toto všetko sa ukladá do podvedomej pamäte ako fakty. Počas raného vývoja nie je detské vedomie totiž ešte natoľko vyvinuté, aby dokázalo kriticky zhodnotiť, že tieto výroky rodičov sú len pohŕdavé poznámky a nie nevyhnutne pravdivý popis jeho "ja". Ale akonáhle sú naprogramované do podvedomia, sú definované ako "pravdy", ktoré nevedomky v detstve utvárajú naše správanie a schopnosti, ktoré si potom nesieme po celý život.

Mne z toho vychádza znovu len jedno: Ak chcem ovplyvniť vývoj a správanie dieťaťa, musím makať len a len na sebe. Prepracovávať svoje nesprávne postoje a ísť vzorom.
Nejde však len o slová, musím tomu veriť, skutočne to tak v sebe mať, inak sú to len prečítané, naštudované slová. Postoje sa menia premýšľaním. Pozorovaním svojho vnútra, skúmaním, čo tam vlastne mám, aké strachy, názory, prečo sú také, skutočne tomu verím, chcem to tak mať, čo by som tam chcela mať miesto toho? Spoznávanie tejto osobnosti je ako šúpanie cibule, vyriešenie jedného programu vedie k objaveniu ďalšieho, jemnejšieho, ktorý nebol pred tým viditeľný. Je to zábava na celý život.

Už nie je bábätko

Je to regulérne samostatný človek, ktorý rozumie všetkému, čo hovorím, dá sa s ním dohodnúť, má zmysel pre humor, vymýšľa blbiny, na ktorých sa rehoce, napodobňuje všetko, čo robím, pomáha, začína kresliť. Všetko sa to prelomilo chôdzou, kedy je už znovu samostatná v priestore. Už ma nepotrebuje ako oporu-pridržiavač a už ma nepotrebuje ani na dohľad. Hrá sa v jednej izbe, zatiaľ čo ja si čítam v druhej (bože, aká idylka!). Je v pohode bezo mňa v prítomnosti ľudí, ktorých pozná.

Spomínam si na vetu, ktorú som počúvala: "Počkaj, keď začne chodiť, bude horšie." Ha-ha, no way. Teším sa.

Koniec bábätkovského obdobia. Super!

Žeby takto?

Ani kočík, ani nosič, tak potom možno toto. Bavia ju autá, lietadlá, vrtuľníky aj UFO. A to ešte nevie, že sa to môže pohybovať. :) 

Ani kočík, ani nosič

Do nosiča je ochotná ísť, len keď chce spať. Inak nie. Do kočíka sa neposadí ani za svet. Chvíľu som s tým bojovala, prehovárala, dávala úplatky. Keď sa mi ju náhodou podarilo do kočíka dostať, bola som na seba hrdá. To, že obvykle hneď potom nasledoval beh o život (beh o minúty), som sa snažila zo svojej mysle vytesniť. Mala som približne 5 minút, aby som ubehla, čo najväčšiu vzdialenosť. Dlhšie nevydržala. Keď môj čas vypršal, zadychčaná a spotená som ju znovu odopínala a vyberala. Počas dvojtýždňovej dovolenky v ňom sedela 20 minút. Na dvakrát. 
Tajne som závidela matkám, ktorých deti sa do kočíka samé posadia a nechajú pokojne viezť. A čo je pre mňa úplné sci-fi, aj si pospia. 

Aaaaale, prestala som bojovať. Prijala som to ako fakt, že nechce sedieť v kočíku a že nechce byť odvážaná, tam kam chcem ísť ja. Chce si skúmať svet podľa seba. Začala som jej to umožňovať a prestali sme chodiť niekde na čas. Nič neočakávam. Nechodíme na kurz plávania, ale chodíme plávať samy. Vtedy, keď to vyhovuje nám. Na cvičenie pre deti, chodíme, keď sa nám chce a ak sa podarí dokráčať. Nemáme permanentku, platíme jednorázovo. Drahšia ale bezstresová verzia. Väčšinou chodíme len okolo domu a kam dôjdeme, tam dôjdeme. Ak už niekde potrebujeme prísť na čas, vyrážame s veľkou rezervou alebo autom. 

Chápem, že je to dočasné obdobie, objavila chôdzu, chce chodiť. Aby sme si to užívali obidve, je jednoduchšie nechať tomu voľný priebeh. Jazdiť násilím za organizovanou zábavou nás nebaví. 

Prečo nechcem šikulkovať

Potreba zavďačiť sa rodičom v nás vytvára veľký zdroj úzkosti. Ak budem dieťaťu hovoriť, že je dobré a šikovné za niečo, čo spravilo, bude to robiť zase. Ale len kvôli tomu, aby počulo, aké je dobré a šikovné. Chýba tam ten pravý dôvod, prečo to má robiť. Všetci bez rozmýšľania a s nadšením šikulkujeme a o následkoch ani netušíme. Budujeme u dieťaťa závislosť na pochvalách. Od rodiča, učiteľa, neskôr šéfa v práci... Znamená to, že ak neurobí, čo chceme, je zrazu zlé?

Áno, chválenie je závislosť a ja viem, o čom hovorím. Dlhé roky som fungovala na pochvalách, a ak za niečo neprišla, bola som veľmi neistá. Robila som to, čo sa odo mňa očakávalo, tak, aby som sa čo najlepšie zavďačila. Lenže komu? Všetkým sa zavďačiť nedá. A tam začal vznikať pocit frustrácie. Bola som najlepšia žiačka, študentka, dobré, poslušné a chválené dieťa. A aj tak som nebola šťastná. Lebo som si pomýlila byť šťastná s byť dobrá. Až keď som začala cestovať a žila sama v cudzích krajinách, začala som sa správať inak. Vytrhnutá zo svojho prostredia, prejavovala som sa prirodzene, podľa seba. Zisťovala som kto som, aká som a čo vlastne chcem. Ja.

Druhý extrém je, keď rodičia nechvália, nikdy nepovedia nič pozitívne, vyzdvihujú len chyby. Deti to demotivuje, majú pocit, že nech urobia čokoľvek, nebudú dosť dobré. Prestávajú sa snažiť a rezignujú. Sú pasívne, nespolupracujú. (komentár typu "No vidíš, že to ide" nie je pochvala)

Ako teda na to? Múdrejší ako ja hovoria: Oceňovať výtvor, výkon, činnosť, NIE OSOBU. Namiesto "Ty si ale šikulka", opísať kresbu "Ten strom sa ti ale podaril, vyzerá ako naozajstný", "Tie farby, ktoré si použil, sú fakt krásne". Alebo: "S tou stavbou si mal asi veľa práce, že?" Oceňovať spôsobom: "Ďakujem, veľmi mi to pomohlo" namiesto "Ty si ale super, že si to urobila". Dieťa tak vraj získa pocit, že mu rozumieme, že vieme koľko času a energie tomu venovali. 

A vyzdvihovanie fyzického výzoru dieťaťa "Ty si ale krásna", keď má oblečené nové šaty? Všetci predsa vieme, že krása nemá s oblečením nič spoločné, prečo tie deti potom blbneme? V prípade chodenia, rozprávania, kakania do nočníka ide o prirodzený vývoj, netreba to vôbec komentovať. Každé dieťa sa to skôr či neskôr naučí. Aj samé.

Je to skrátka znovu niečo, čo máme vžité, naučené, obkukané a je tak ťažké to zmeniť. Viem to, skúšam to. Znamená to kontrolovať, čo vypustím z pusy. Slová sú silný nástroj. 

Neviem, ako to máte vy, ja idem do toho. Možno sa vyhnem tomu, aby Olivia mala rovnaký problém ako ja. Nech si rieši pre zmenu niečo iné.

Nemám rada drámy

Ten sebaobviňujúci pocit, keď zavriem dvere a za nimi strašný plač. Tak ten nemávam. Ani pocit, ani plač. Jednoducho pred ňou nezatváram dvere. Ale na druhú stranu, ani nezdrhám. Predstava, že sa nenápadne vytratím a ona ma neskôr hľadá, je pre mňa strašná. 

Robím to tak, že ju na svoj odchod pripravujem. Vždy viem vopred, keď pôjdem preč a rozprávam jej o tom. Už deň predtým jej poviem, kde pôjdem, s kým tam budem, čo budem robiť. A to isté o nej, s kým a kde bude, čo budú robiť a že keď sa zas stretneme, pokecáme, ako sme sa mali. Pripomeniem jej to ešte v daný deň a pred odchodom jej len oznámim, že o chvíľu odídem. A nemusí ma vôbec vidieť ako odchádzam dverami, ona to chápe. Bez emócií, žiadne drámy, je to predsa prirodzené. 

Aj tak nám zatiaľ najlepšie funguje alternatíva, keď odídeme z bytu všetci traja. Vonku na mňa zabudne veľmi rýchlo.

P.S. včera super akcia, rada som vás všetkých zas videla. See you soooooooon :)

Lesom

K lekárke sme sa odviezli busom, späť to bola turistika. Keď mi pri odchode, ešte v čakárni, zaspala v manduke, rozhodla som sa ísť domov cez les. Nebola som si úplne istá, či trafím, ale riskla som to. Polovicu cesty spala, druhú polovicu sme obdivovali každý konárik, kamienok a mach. Nakoniec z toho bol neplánovaný poldenný výlet. A trafili sme. 

Je nám spolu dobre

Bude to znieť asi veľmi provokačne, ale od istého momentu je materská dovolenka pre mňa skutočne dovolenka. Užívam si to. A prečo je nám spolu tak dobre? Lebo spolu nebojujeme. Nemám ako prioritu, aby bolo všetko hneď a podľa mňa. Nemám rada nátlak a stresu som si užila dosť v práci. 

Jasné, tiež máme ťažšie dni, ale vtedy sa zastavím a premýšľam, čo je problém. Čo nám nevyšlo a prečo. A ako to urobiť, aby bolo zajtra už zasa dobre. Riešenie sa dá vždy nájsť, niekedy stačí maličkosť, ktorá zmení celú náladu danej situácie.

Pár príkladov: bolo obdobie, keď sa nechcela nechať obliecť po vybratí z vane. Tak jej pri tom púšťam krtka. Trvá to 5 minút, všetko stihneme a je pokoj. Pri krtkovi striháme aj nechty. Ak si nechce dať vymeniť plienku, skúsim neskôr. Ak je problém s čistením nosa, najskôr si tým procesom prejdú všetci plyšáci. Keď chcem mať na záchode pokoj a ona chce byť so mnou, má tam už vopred nachystané knižky. A keď nechce obedovať, nachystám jej na stolík chrumky a nakrájané ovocie. Vie, kde jedlo nájde a ja nemusím riešiť, či je hladná. A takto by som mohla pokračovať. Znie to ako smiešne malichernosti, ale matky vedia, že takéto situácie dokážu znepríjemniť deň.

Bojovanie, presviedčanie, presadzovanie si svojho a plače ma stoja viac času a energie, ako nájsť prijateľné riešenie pre obidve. Ustupujem Olivii? Tvrdili by sme to aj keby išlo o kamarátku, sestru alebo kolegyňu? Prečo je to iné, ak ide o dieťa? Pre mňa ustupovanie znamená robiť niečo, čo mi nevyhovuje, ísť proti sebe. Lenže to sa nedeje. Mojim cieľom je ONA v pohode a aj JA v pohode. A to, že sa prispôsobujem aj ja, nie je ústupok. Je to rovnocenný vzťah. 

Obliekanie

Obliekanie u nás problém nie je. Stačí len povedať, že sa ide páá-pa. Je potrebné to správne načasovať, pretože v tom momente Olivia štartuje. Prinesie svoje topánky, bundu, sadne si a trpezlivo čaká, kým ju poobliekam. Trošku máme problém so mnou, tam jej trpezlivosť až nesiaha. Veď ja môžem ísť aj bosá...

O uznávaní pocitov

Keď dieťa plače, snažíme sa ho čo najrýchlejšie utíšiť rôznymi spôsobmi. Napríklad:
- rýchlo odviesť pozornosť na niečo iné: "Pozri, aká pekná hračka", "Aha, čo tu je!" 
- negovanie: "Ale veď to nebolí", "To nevadíííí", "Veď sa nič také nestalo"
- ignorácia: dieťa si nevšímame 

Vo všetkých prípadoch to dieťa vedie k jedinému záveru: Mama mi nerozumie. 

Dieťa nechápe, prečo mu tvrdíme opak toho, čo cíti. Veď jeho to predsa veľmi bolí, fakt mu to vadí a skutočne sa mu niečo nepríjemné stalo. Alebo ho nová hračka možno tak zaujme, že veľmi rýchlo stíchne a my sme dosiahli, čo sme chceli. Ale emócia nie je zabudnutá. Ak je dieťa zabrzdené v prejave a emócia nie je uvoľnená, uloží sa do podvedomia ako nevyriešený problém. Takto si v sebe ukladáme balíky hnevu, sklamania, zlosti, strachu, úzkosti a zväčšujeme ich až do dospelosti každou ďalšou nevyriešenou situáciou. Potom sa stane, že dieťa (platí aj pre dospelých) vybuchne a my nechápeme, prečo tak prehnane reaguje. Niekedy má až záchvat. Je totiž podnietené nielen zvonku (ďalšou nepríjemnou situáciou), ale aj zvnútra, spomienkou. Aktivuje sa uložený, nevyriešený balík danej emócie. 

Potreba dieťa rýchlo utíšiť pramení z nás. Je to náš problém, že nám to vadí. Detský plač nás znervózňuje, lebo nevieme dieťa utešiť a pomôcť mu, prípadne hľadáme racionálny dôvod na plač a nevieme ho nájsť, vyvádzanie sa nám zdá nezmyselné. A zvlášť kapitola je plač na verejnosti, ach tie veľavravné pohľady okolia. 

Podľa Naomi Aldort, je lepšie pocity uznávať. Povedať, áno, udrel si sa, viem, že ťa to bolí. Áno, viem, že si sa chcel hrať s tou hračkou a Miška ti ju nechce požičať. Len pár slovami popísať pravdivo situáciu. Nedramatizovať, neľutovať, nedávať do toho svoje vlastné emócie. Dieťaťu tým pomáhame spoznávať jednotlivé emócie a rýchlejšie sa v nich zorientovať. Pomôže dieťa objať, alebo pri ňom len sedieť a počkať. Byť s ním. Potrebuje bezpečný priestor na spracovanie emócie. Tým, že sa vykričí, vyplače, "vyčistí sa". My sa nemusíme nechať vtiahnuť do emócie dieťaťa. Pomáha im, ak ostaneme pokojní a nad vecou. 

Majme s drobcami trpezlivosť, veď ruku na srdce, koľkí z nás dospelých vieme správne emócie spracovať? Áno, vieme sa lepšie ovládať, ale to neznamená, že ak emóciu neprejavím, že ju správne spracujem a pochopím. Riešenie nie je ani naučiť dieťa ovládať sa, napríklad zo strachu z našej reakcie. Veď kedy majú emócie spoznať, ak nie v teraz, v detstve. 

V knihe "Vychovávame deti a rastieme s nimi" uvádza Naomi množstvo konkrétnych príkladov, situácií a dáva návody ako reagovať v jednotlivých situáciach. Jej vysvetlenie mi dávalo logiku a s jej myšlienkou uznávania pocitov som sa stotožnila. Praktizujem takmer od narodenia a poviem vám, zo začiatku mi slová išli z úst veľmi ťažko. Tak rýchlo mi tam naskakovali vety popísané vyššie, tak veľmi som tie programy mala vžité. Ale ide o silu zvyku, tréningom sa to zautomatizovalo. 

Montessori veža

Nie som zástanca Montessori školy a ani odporca. Trochu sa vo mne bije ich myšlienka s názorom, že dieťa má ostať dieťaťom, ale je pravda, že som si zatiaľ nedala tú námahu preštudovať ich filozofiu detailne. Takže nebudem hodnotiť. Napriek tomu sa rada nechávam inšpirovať ich nápadmi. Ako napríklad "learning tower". 

Doteraz som mala len dve možnosti, keď bola Olivia zvedavá, čo sa deje na kuchynskej linke. Zobrať ju na ruky a pokračovať v práci s jednou rukou alebo si trénovať svoj pokoj pri stupňujúcich sa prejavoch nespokojnosti, ktoré sa mi ozývali spod nôh. Vlastne, ešte som počula o jednej možnosti, keď mamy idú dole za dieťaťom a pracujú spolu na zemi. "Učiaca veža" nám ponúkla štvrtú možnosť a je to úžasná vec. Existujú rôzne verzie, tá naša je domáca výroba - ikeahack. Olivia vie hore sama vyliezť aj zliezť a je spokojná, keď môže pomáhať.

Pi*ung

Rozlišujem, keď odo mňa niečo potrebuje a keď si len zanadáva. V tom druhom prípade nereagujem. Tiež nemám rada, keď sa mi nedarí a niekto to komentuje. 

Spod stola

Dnes len foto.

Veľká story o malých topánkach

Chcela som barefooty a nemám barefooty. Alebo mám? Neviem. 

Celé to začalo tak, že som si, inšpirovaná knihou Stvorení pre beh, kúpila pred rokmi barefoot tenisky a objavila tak nový rozmer behania. Okrem toho, že mi zmizli problémy s kolenami, behanie bolo zrazu radosť. Behám s ľahkosťou a v pohode vydržím oveľa dlhšie. Preto som bola rozhodnutá aj Olivii kúpiť barefoot topánočky. Príde mi logické, simulovať nohe také podmienky, akoby chodila naboso. Žiadne tvrdé podrážky, žiadna podpora klenby, maximálny priestor na prsty, podrážka päty v jednej rovine s prednou časťou chodidla.

Keďže nepoznám žiadne kamenné obchody, kde by sa takéto topánky dali kúpiť, odmerala som Olivii nohu a objednala cez internet. Výber je celkom slušný, len tie veľkosti... Prvýkrát boli veľké a druhýkrát zas malé, oboje som vrátila. Čas ma tlačil, počasie už bolo o ničom a ona stále nemala topánky. Nakoniec som si povedala, že to už nechám tak a kúpime v Londýne. 

V predajni Clarks zmerali Olivii nohu a ja som zistila, kde bol náš problém. Neprekvapilo ma, že som jej nohu nepresne odmerala, ale to číslo. Deti bežne začínajú s číslom 20. Ja som nevedela zohnať 19ku a zistili sme, že slečna má číslo 18. Zamestnanec, ktorý nás obsluhoval, nám poradil aj typ topánok pre začínajúcich chodcov. Zo svojho poradcu Olivia nevedela po celý čas spustiť oči. (mladý sympatický chalan asi arabského pôvodu). Topánky si rovno na nohách nechala a z predajne odkráčala ako pávica.

A prečo neviem, či barefoot? Clarks na svojich stránkach píše, že sa špecializujú na barefootové prvé topánky. Ale keďže som už barefootové topánky v ruke držala, nepríde mi to tak. Sú ťažšie a podrážka je tvrdšia. Viem, že je veľký rozdiel medzi minimalistickou a barefootovou obuvou a že bežne sa tieto pojmy zamieňajú, takže možno tu dochádza k omylu. Ale úprimne? Je mi to jedno. Vyzerajú pohodlne, Olivia v nich rada chodí a ja som šťastná, že beháme po vonku. Ďalšie už budú jasná barefootovina!

Vývojové štádium chodec

Sama ešte nechodí, potrebuje sa držať jednou rukou, ale cítim, že sa čoskoro pustí. Najradšej by sa už teraz rozbehla a poskakovala, ale nôžky ešte tak neposlúchajú. Do kočíka nesadne, razantným krútením hlavy dá najavo, čo si o tom nápade myslí. Je úplne najšťastnejšia, keď si môže po chodníku kráčať vedľa nás. Až sa nahlas smeje a pozerá na nás dohora, či to aj my vidíme. Že kráča. A že odkráča fakt veľa. Občas si na chvíľku oddýchne na rukách a už sa pýta zas dole. Zastavujeme pri autách, listoch na zemi, listoch na stromoch, kameňoch, psoch, ľuďoch, schodoch. Vyšlape ich hore, dole a znovu hore a dole. Je veľmi aktívna a ja spotená.

Zatiaľ sme sa na miesto činu vždy dostali, vyrážame s obrovskou časovou rezervou. Cesta nám trvá päťkrát dlhšie, ale ako sa hovorí, dôležitá je cesta, nie cieľ. A najlepšie je žiadny cieľ nemať, len sa tak motať. 

Pri návrate späť väčšinou zaspí v manduke, unavená a spokojná.

Aj ja mám svoje kruhy alebo cudzie objatia

Snažím sa prísť na to, aké to je a predstavujem si to asi takto: Uprostred veľmi zaujímavej činnosti, napríklad čítam napínavú knihu, mi ju niekto vytrhne a začne ma dvíhať do výšky. Bez spýtania sa, či vôbec mám záujem, bez upozornenia, že sa ide niečo diať, len ma schmatnú a dvíhajú. A najčastejšie zozadu. Stúpam hore, prekvapená a rozčúlená, lebo "kde mám sakra tú knihu" a "čo sa to dopekla deje". Hore zistím, že to spravil niekto, koho vôbec nepoznám a tento, pre mňa úplne neznámy človek, ma začne mačkať a natriasať a popritom na mňa šušle nejakú hatlaninu. Odo mňa sa očakáva radosť, smiech, alebo aspoň jemný náznak úsmevu. Som predsa roztomilé dieťa. Všimnem si, že tento človek sa baví s mojou mamou, ale oni, na rozdiel odo mňa, majú vzdialenosť medzi telami. Žiadny blízky fyzický kontakt. Prečo potom rušia MOJE kruhy? Tesne pred omdletím zo závanu z úst dotyčného, začnem kričať o pomoc. Cudzinec ma so smiechom odovzdá mame a zvyčajne len poznamená: "je to mamičkin maznáčik". A mám pokoj. A môžem ďalej pátrať, či je vrahom záhradník.

Ale bolo to vôbec nutné? Kto z tejto situácie získal energiu? Hmmmmm... ? 

Cestovateľka

Keď sme leteli s Oliviou v lete prvýkrát, cestovali sme pol famílie a bola som nervózna ako JU zvládnem. Teraz sme leteli len my dve a na cestu som sa tešila. Vedela som, že to SPOLU zvládneme.

Od rána som jej doma venovala maximálnu pozornosť a prispôsobovala som sa jej úplne vo všetkom. Hrali sme sa ako ona chcela, obliekala a prebaľovala som ju kedy a ako ona chcela, nechala som ju jesť na zemi pri svojom stolíku. Vedela som, že keď poobede vyrazíme, bude to až do večera v mojej réžii a bude musieť robiť veci, ktoré sa jej nepáčia. Sedieť pripútaná v autosedačke, čakať v rade na check-in, byť pripútaná v lietadle a potom znovu autosedačka. Skrátka prispôsobovať sa bude musieť ona a ja som to chcela vyvážiť. 

Na letisku prebiehalo všetko hladko, do lietadla sme nastúpili podľa plánu ako posledné, aby sme minimalizovali čas sedenia. Vzlietanie a pristávanie sme vykryli knižkami a jedlom. No, a to bol aj jediný čas, kedy sme sedeli. 

Všetko medzitým (asi hodina) bolo cupitanie z jedného konca lietadla na druhý. Pri tom, kto jej bol sympatický sa pristavila a vykecávala. A keďže sme tú trasu dali asi 50 krát, tak toľkokrát sa pri každom aj pristavila. Ja som jej do toho nezasahovala, fungovala som len ako opora pri chôdzi (moje kríže). Ľudia boli veľmi milí, komunikovali s ňou, vždy jej aspoň zamávali, usmievali sa. Máme skrátka kontaktné dieťa.

Ak by mala účet na facebooku, tak jej tam po včerajšku pribudne 50 nových priateľov.

Dva dni rovnaké a predsa iné

Prečo sú niektoré dni super, všetko nám klape a prečo to niekedy nejde? Ale že vôbec nejde! Nevieme sa na ničom dohodnúť, sme nervózne, nič nevychádza. V pondelok som bola otrávená, unudená, bolelo ma telo, nemala som chuť sa hrať. Počasie upršané, zmena tlakov, všetci okolo mňa tiež v nevrlej nálade. 

Vedela som, že problém je vo mne, v mojom nastavení, ale v danom momente sa mi s tým nechcelo nič robiť. Dokonca nechýbalo veľa, aby som sa nezačala ľutovať. Olivia začala byť nervózna, stále na mne visela a ako na just sa nechcela sama hrať. Len začala odrážať moju náladu. Napriek tomu, že som sa snažila nedávať to najavo, bolo to priam hmatateľné, nedalo sa to necítiť. Ja som bola dôvod, prečo sa tak správala, a preto som sa na ňu, ani nikoho iného nemohla hnevať. 

Po telefonáte s kamarátkou, keď sme sa vzájomne posťažovali, som sa rozhodla, že to zmením. Že to trápenie ukončím. Že nebudem závislá od počasia ani od okolia. Zozbierala som posledné zvyšky vôle a položila si otázku, čo by mi v danej chvíli najviac pomohlo. Prišla odpoveď "byť sama". Priznávam, že som zanedbala sobotu, nevybrala som si svoje tradičné voľno a preto aj ten môj osobný úpadok. Dohodla som sa teda s mužom, že po jeho príchode z práce, na hodinku vypadnem. 

A odišla som sa prejsť do tmy, ticha, zimy a sychrava. Boli sme spolu len ja a moje ja. Cestou späť som sa zastavila na hot chocolate v blízkej kaviarničke. Pre niekoho tak málo, pre mňa obrovský luxus. To mi úplne stačilo na preladenie sa a obnovenie sily. Aby ďalší deň bol znovu krásny. To isté počasie, tie isté nálady okolo mňa, ale nám už bolo spolu zase dobre. 

Ja som základ, ako sa dieťa správa

Neobjavím Ameriku, keď napíšem, že ísť vzorom je lepšia cesta ako ísť cez príkazy a zákazy. Deti sú ako malé opičky, opakujú po nás všetko. My sme príčina toho, ako sa správajú. Kopírujú náš spôsob komunikácie s nimi, s rodinou, s okolím. Sledujú, ako zvládame vypäté, konfliktné a nepríjemné situácie, či sme pritom pokojní, podráždení, agresívni, alebo zvládame problémy s ľahkosťou a nadhľadom. To všetko sú pre nich návody, vzorce, ktoré okopírujú. Sú to tichí pozorovatelia a "nasávači". 

Deti od prirodzenosti nechcú byť zlé. Chcú byť ako my, lebo my sme ich bohovia. Snažím sa tento fakt využívať a dávať Olivii príklad toho, ako by som chcela, aby sa správala. Nie tým, že s ňou budem manipulovať, alebo jej niečo prikazovať, prípadne mentorsky dokola vysvetľovať a moralizovať. Ale tým, že to budem žiť. Je to vlastne moja práca na sebe samej

Keď je jeden málo a dva sú moc

Reč je o prechode z dvoch denných spánkov na jeden. Kto zažil, ten vie. Predĺžil sa jej čas od ranného vstávania po doobedný spánok, čiže sa logicky posunul aj poobedný spánok. Zatiaľ ho ešte potrebuje. V praxi to znamená, že máme večerné hry. Veľa večerných hier. Alebo to u nás vyzerá ako včera, že my dvaja ležíme polomŕtvi v spálni a dieťa sa hrá v obývačke. Veď ona sa raz unaví...

Povaľačky

Ako správne lenivá matka oceňujem Oliviin najnovší zvyk, váľanie sa v posteli. Vždy po každom prebudení, čiže minimálne trikrát denne. A začíname praktizovať aj pred zaspávaním!

Prvá scéna

Máme za sebou prvú scénu. Zlyhala nám komunikácia. Na odrážadle, na ktorom sedí niekoľkokrát denne, ju vozíme po ihrisku. Ale dnes bol problém, rozčuľovala sa, ani hore, ani dole, ani chodiť, ani na ruky. Až to vyústilo do hysterického plaču a upokojila sa až doma. Na druhý deň prišlo osvietenie. Bola vonku s otcom a prišli na to, že sa už chce odrážať sama. Po mesiacoch tlačenia a šantenia zrazu zmena. 

Väčšina nedorozumení vzniká z toho, že vychádzam z predpokladu, že to, čo platilo včera, bude platiť aj dnes a pristupujem k udalostiam rutinne. Áno, veľa vecí má jasné zákonitosti, ale veľa zas nie. A potom situácia ako táto ma prekvapí a som zmätená. Deti sa rýchlo menia a vyvíjajú a je na nás, ako flexibilne dokážeme reagovať. Vždy je to o mojom naladení sa na ňu. 

Ale nielen deti sa vyvíjajú. Pristupujeme k známym, priateľom, rodine, kolegom už na základe skúseností, ktoré máme. Či už zo včera, z minulého mesiaca, z minulého roku. Máme o nich jasnú predstavu, ktorá ale vznikla kedy? Je ešte aktuálna? Čo, ak sa dotyčný zmenil a ja ho cez túto svoju predstavu, filter, ktorý automaticky nasadím, nevidím? A zrazu príde situácia, v ktorej sa zachová neočakávane a nazvem to konflikt. Ale je to skutočne neočakávane alebo som len nepostrehla zmenu v ňom. Často sa navzájom nevnímame. Olivia ešte nerozpráva a preto je vzájomne naladenie dôležité, ale slová nie sú vždy potrebné. Skúsme sa niekedy na svojich blízkych pozrieť, akoby sme ich stretli prvýkrát. Akí sú. Sú stále takí istí ako pred rokom? A možno zistíme, kde vzniká problém. Že dotyčný už len nepotrebuje "tlačiť". 

Jedenie

Už dávnejšie som prišla na to, že kŕmenie dieťaťa je animátorská činnosť. Zabaviť Oliviu v stoličke a súčasne ju kŕmiť je veľká výzva. Keď sa nudí, odchádza. Koniec, dojedené.

Mali sme obdobie, keď sa odmietala kŕmiť lyžičkou. Chcela jesť sama. Varila som a krájala všetku možnú zeleninu, podávala kúsky ovocia, robila cukinové a mäsové placky. Čokoľvek, čo mohla chytiť do rúk. Nejedla ryžu, kaše, len zemiak nakrájaný na desať spôsobov, cestoviny. Využila som ten svoj kúsok fantázie na maximum. Potom sa vrátilo obdobie lyžičky. Pusu otvára, len pokiaľ je sústredená na niečo iné. Lis na cesnak, formy na muffiny, rôzne druhy sitiek, plastové poháriky, vrchnák z fľaše, lieviky, krabičky s čajovými sáčkami... Samozrejme čokoľvek okrem hračiek. A čo bola zábava včera, je dnes totálne nezaujímavé.

Mali sme aj obdobia, keď jedla veľmi málo, raz za deň alebo vôbec. Bola som z toho nervózna, neustále som to riešila. Ale uvedomila som si, že problém mám ja, potrebovala som mať pod kontrolou niečo, čo nedá. Tak som to "pustila". Prestala som tlačiť, nechala som to na ňu. Neriešim koľko zjedla, koľko je hodín, či je čas obeda alebo olovrantu. Jeme, keď sme hladné. 

Jediné, čo odmietam je naháňať ju po byte s lyžičkou. Áno, aj to som robila. Dvakrát. S úmyslom, aby sa poriadne najedla, som za ňou chodila a strkala jej lyžičku do pusy, keď nechcela sedieť. Zistila som, že tu mám svoju hranicu. Vadí mi to. Mám nepríjemný pocit, že ju nútim jesť a nechce sa mi to ani z pohľadu môjho pohodlia. Keď už neobsedí alebo mi dá najavo, že skončila, viac neskúšam. Žiadne "ešte poslednú za mamičku".

Výlet

"Veď poďte so mnou." Táto veta padla u nás doma a rozhodnúť som sa mala hneď. Znamenalo to prezliecť Oliviu, zbaliť jedlo, oblečenie, plienky, prehodiť autosedačku z auta do auta, hračky na zabavenie a čo poobedný spánok... Toto všetko sa mi v hlave premlelo za pol sekundy a už som mala na jazyku odmietavú odpoveď, pretože sa mi do toho vôbec nechcelo. Ale potom sme sa s kamarátom pozreli na seba a povedali sme si, že budeme veeeľmi spontánni. Do 15 minút sme sedeli v jeho aute a viezli sme sa smer Záhorie. A mali sme krásny deň.

Vývojové štádium čitateľka

Už som spomínala, že Olivia je živé striebro. Položila som ju vonku pred vchodom na zem a zrazu bola za rohom. Motorová myška. Ja som si len sadla na lavičku a vyložila nohy. Asi dva týždne pred prvými narodeninami sa to zmenilo. Skľudnila sa. Dokonca vydrží ležať na chrbáte! Mojká sa s plyšákmi a zahrá sa na posteli, bez toho, aby utekala do obývačky. A stala sa z nej intelektuálka. Číta. Prinesie knižku, vyštverá sa mi na kolená a listujeme. Takto dokážeme spolu presedieť denne aj dve hodiny. 

Je v štádiu, že štvornožkovať sa jej nechce a chodiť ešte nevie. Takže si len sadne a rukou ukáže kam chce ísť. A ja prenášam hore-dole, sprava-doľava. Jasné, stále sa pohybuje aj sama, ale neporovnateľne menej ako pred tým. Je to pre mňa nezvyk po toľkej samostatnosti.

Jediné, na čo nemusí ukazovať rukou je hojdačka, vie sa už totiž vypýtať "hoooj-da".

Knihy ma bavia a máme ich dosť, ale držať 15 krát tú istú knihu v ten istý deň, je už aj na mňa moc. Kamarátka mi odporučila obchodík, kde je výborná predavačka. A bola. Neuveriteľná. Pani vedela úžasne poradiť, vysvetlila každú hračku, čo je vhodné pre jej vek a akým spôsobom sa dieťa pri tom rozvíja. Hračky krásne, drevené, žiadne jednorázovky, bavia aj mňa. Mala som problém si vybrať, nechala som tam dosť peňazí a to som sa ešte musela držať. Niečo tam na nás ešte čaká. 

Máme teraz obdobie, keď sa hráme staticky.

Ako na bolesť

Pri zúbkoch som si znovu uvedomila, že ak nechcem, nemusím sa prelaďovať na nikoho náladu. A to platí aj pre moje dieťa. Keď trpí ona, nemusím trpieť aj ja. Chápem, že to bolí a je to nepríjemné a samozrejme neignorujem to. Hlavná pomoc spočíva však v tom, že ostanem v dobrej nálade. Môžem mať pekný deň, aj keď ho ona nemá. Alebo že by nakoniec mala?

Ak na bolesť nemyslíme, je možné na ňu zabudnúť. Aj keď len na chvíľu, možné to je. To, ale potom znamená, že keď na bolesť myslia viacerí, znásobujú ju. Čiže, ak by som Oliviu ľutovala a trápila sa tým, že trpí, už by sme boli dve, ktoré bolesť svojou mysľou posilňujú a zdvojnásobovali by sme ju. 

Ak chcem odviesť pozornosť od bolesti, musím nájsť niečo, čo bude mať väčšiu silu. Musí to byť zaujímavé a musí to myseľ vtiahnuť tak, aby pocit bolesti bol v porovnaní s tým slabší. Môže to byť dobrá kniha, film, zmena prostredia, mentálne cvičenie, fyzické cvičenie, pomáha aj zamyslenie sa nad príčinou bolesti. Každý má ten svoj návod. Keď som ja chcela zostať v dobrej nálade pri zúbkových nepríjemnostiach, spýtala som sa samej seba, čo by mi v daný deň spravilo radosť. Ten ubolený drobec mi svoj návrh dať ešte nevie, tak rozhodujem aj za ňu. Prvýkrát som mala chuť sa ísť kúpať. Zbalila som nás a vyrazili sme. Druhýkrát to bola prechádzka v lese. Cestou na kopec spala, hore sa "vybehala" a cestu dole znovu prespala. V obidvoch prípadoch nádherný deň. Pre mňa aj pre ňu. Preladili sme sa a bolo nám spolu dobre.

Udržať si pokojný stav v prípade zúbkov je celkom jednoduché, pretože všetci vieme, že je to nutný vývoj a raz to prejde. V prípade iných chorôb a bolestí to býva niekedy sakra ťažké. Či už na strane uboleného alebo ich blízkych. Je dôležité prejaviť súcit, ale neľutovať a neľutovať sa. Znie to sebecky, ale najlepšia pomoc je humor a dobrá nálada.