Nemám rada drámy

Ten sebaobviňujúci pocit, keď zavriem dvere a za nimi strašný plač. Tak ten nemávam. Ani pocit, ani plač. Jednoducho pred ňou nezatváram dvere. Ale na druhú stranu, ani nezdrhám. Predstava, že sa nenápadne vytratím a ona ma neskôr hľadá, je pre mňa strašná. 

Robím to tak, že ju na svoj odchod pripravujem. Vždy viem vopred, keď pôjdem preč a rozprávam jej o tom. Už deň predtým jej poviem, kde pôjdem, s kým tam budem, čo budem robiť. A to isté o nej, s kým a kde bude, čo budú robiť a že keď sa zas stretneme, pokecáme, ako sme sa mali. Pripomeniem jej to ešte v daný deň a pred odchodom jej len oznámim, že o chvíľu odídem. A nemusí ma vôbec vidieť ako odchádzam dverami, ona to chápe. Bez emócií, žiadne drámy, je to predsa prirodzené. 

Aj tak nám zatiaľ najlepšie funguje alternatíva, keď odídeme z bytu všetci traja. Vonku na mňa zabudne veľmi rýchlo.

P.S. včera super akcia, rada som vás všetkých zas videla. See you soooooooon :)