Máme za sebou prvú scénu. Zlyhala nám komunikácia. Na odrážadle, na ktorom sedí niekoľkokrát denne, ju vozíme po ihrisku. Ale dnes bol problém, rozčuľovala sa, ani hore, ani dole, ani chodiť, ani na ruky. Až to vyústilo do hysterického plaču a upokojila sa až doma. Na druhý deň prišlo osvietenie. Bola vonku s otcom a prišli na to, že sa už chce odrážať sama. Po mesiacoch tlačenia a šantenia zrazu zmena.
Väčšina nedorozumení vzniká z toho, že vychádzam z predpokladu, že to, čo platilo včera, bude platiť aj dnes a pristupujem k udalostiam rutinne. Áno, veľa vecí má jasné zákonitosti, ale veľa zas nie. A potom situácia ako táto ma prekvapí a som zmätená. Deti sa rýchlo menia a vyvíjajú a je na nás, ako flexibilne dokážeme reagovať. Vždy je to o mojom naladení sa na ňu.
Ale nielen deti sa vyvíjajú. Pristupujeme k známym, priateľom, rodine, kolegom už na základe skúseností, ktoré máme. Či už zo včera, z minulého mesiaca, z minulého roku. Máme o nich jasnú predstavu, ktorá ale vznikla kedy? Je ešte aktuálna? Čo, ak sa dotyčný zmenil a ja ho cez túto svoju predstavu, filter, ktorý automaticky nasadím, nevidím? A zrazu príde situácia, v ktorej sa zachová neočakávane a nazvem to konflikt. Ale je to skutočne neočakávane alebo som len nepostrehla zmenu v ňom. Často sa navzájom nevnímame. Olivia ešte nerozpráva a preto je vzájomne naladenie dôležité, ale slová nie sú vždy potrebné. Skúsme sa niekedy na svojich blízkych pozrieť, akoby sme ich stretli prvýkrát. Akí sú. Sú stále takí istí ako pred rokom? A možno zistíme, kde vzniká problém. Že dotyčný už len nepotrebuje "tlačiť".
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára