Nepomáham...

Nepomáham, pokiaľ o to nepožiada. Súhlasím s názorom, že nevyžiadaná pomoc vedie dieťa k záveru, že je neschopné. Pre dieťa to je to isté, akoby som mu povedala, že to samé nedokáže, že potrebuje moju pomoc, čiže je neschopné. Platí to aj o nevyžiadaných radách. Vyhýbam sa vetám "to sa ti asi nepodarí", "to asi nebude fungovať" a "to sa ti asi nebude páčiť". Chcem, aby skúšala veci po svojom, aj vtedy keď viem, že sa jej to asi nepodarí. Nech hľadá vlastné riešenia. (s výnimkou aktivít, kde hrozí reálne nebezpečenstvo). Má právo na neúspechy a chyby a dôverujem jej, že sa s nimi dokáže emočne vyrovnať. Deti sa z negatívnych emócií dostávajú rýchlo. A na druhú stranu, sú tu aj jej vlastné víťazstva, ten úžasný pocit z poznania, keď sa niečo podarí a dosiahne to SAMA, bez pomoci. Chcem, aby si vedela poradiť s úspechmi aj s prehrami. 

Nikto nemá rád, keď mu druhí hovoria, čo má robiť. Preto nepomáham a nezachraňujem. Niekedy to je ťažké, lebo rozdiel medzi nami dvoma je v tom, že ja mám skúsenosti.

Svet jej je malý

Moje dieťa je na ihrisku najmenšie. Viem to podľa toho, že jediné štvornožkuje (aj keď je mi jasné, že deti začínajú chodiť v rôznych obdobiach). Chodili sme na ihrisko aj vtedy, keď sa ešte len plazila. Vtedy som väčšinu zodratých tričiek rovno hádzala do koša. 

K tomu, aby sme chodili na ihriská ma nedonútila moja potreba socializácie ale Olivia. Sadne si ku vchodovým dverám a sedí tam, pokiaľ neodídeme von. Samozrejme, ak sa dlhšie nič nedeje, dáva to patrične najavo zvyšovaním hlasitosti. Je to prieskumník, ktorý potrebuje priestor. Veľa priestoru. Trénuje schody, miluje piesok a pozoruje ľudí okolo seba. Ostatné deti, aby sa jej priblížili, ju napodobňujú lezením po štyroch. Rodičia až tak nadšení nie sú.

Neviem, kde sú ostatné matky so svojimi štvornožcami, ale počula som, že veľa matiek to robí tak, že pokiaľ sa dieťa nepostaví na dve, tak sú doma alebo sa len kočíkujú. Až s prvými krokmi sa vyzbroja lopatkou a vedierkom a vyrazia do sveta. Viem, že sú deti, ktoré v kľude sedia na jednom mieste a vedia sa tak zabaviť. Každý to má inak. Dostala sa ku mne ale aj neoverená informácia, že známa známej dá dieťaťu hračku do ruky, posadí pred rozprávku a sú v pohode. Strašne dúfam, že to nie je pravda.

V každom prípade, u nás by to neprešlo, Olivia je od narodenia outdoorové dieťa, potrebuje pohyb a stále sme vonku. Ďakujem za záhradu a ihrisko v našom bloku. Ak je pekne, nemusíme sa vôbec chystať, len vypustím tigra z klietky.

Nevyrušujte moje dieťa

Už od mimina som všetkým hovorila, aby Oliviu nevyrušovali, keď je zamyslená, ponorená do seba alebo keď sa hrá a na niečo sústredí. Za prvé, ja sama nemám rada, keď mi to robia. Veď si len spomeňte, aké to je, keď čítate knihu a neustále vás vyrušujú dotazmi. Za druhé, ak budeme dieťa stále vytrhávať z hry, nebude sa vedieť do hry znovu ponoriť a časom sa už nebude vedieť samé zahrať vôbec (nočná mora všetkých matiek) a za tretie, keď dieťa nenecháme, aby sa od malička, učilo sústrediť, čo nás vedie k tomu, aby sme od neho o šesť rokov žiadali, aby sedelo a plne sa v škole koncentrovalo. A hneď niekoľko hodín s menšími prestávkami.

Bola som prekvapená, aké to máme všetci vžité. Neustále sa dieťaťu prihovárať, strhávať jeho pozornosť na seba, ťuťu-muťu, prípadne komentovať čo robí (áno, máš kačičku v ruke), keď si nás ani nevšíma. Pozornosť je tok energie a ak nám niekto venuje pozornosť, dáva nám svoju energiu. A nie je nič jednoduchšie ako dostať túto energiu od dieťaťa. A aj vynútene sa počíta. 

Ďalší spôsob rušenia pri hre je jedlo, prebaľovanie, prezliekanie. Podľa mňa nie je nič také, čo by nepočkalo aspoň desať minút. (pokiaľ vyslovene nie je nutné odísť z domu)

Našťastie mám skvelých rodinných príslušníkov, ktorí si začali všímať a rozlišovať, kedy sa s malou hrať a kedy jej dopriať pokoj. 

Keď prší...

Mokrá zem je pre nás menší problém, pretože stále máme doma štvornožca. Keď prší, alebo je mokro, veľa sa hráme doma, veľa kočíkujeme, občas ideme do detského centra. Ale vždy večer ideme na ihrisko pred domom alebo na záhradu. Nechám Oliviu "vybehať sa" v mokrom piesku, v tráve, čvachtá sa v kalužách. Šťastnú, mokrú a zablatenú ju beriem rovno do vane. Suseda mi povedala, že slobodnejšie dieťa ešte nevidela. 

Ja sa už teším, keď sa postaví na dve a kúpime gumáky. 

Voľný pád

V čase, keď sa Olivia prvý krát postavila, mi ani nenapadlo, aby som ju zachytávala pred pádmi. Potom som sa nechala strhnúť rodinou a začala som za ňou chodiť. Samozrejme bola nezachytiteľná. Čím viac som sa snažila, tým viac padala a väčšinou som to ja svojim zásahom spôsobila. A tak som ju nechala padať. Ak sa sama dostane do stoja, je zodpovedná za svoj "stav" a musí sa vedieť dostať späť na zem. Ja keď vyleziem na kopec, tiež si nevolám vrtuľník. 

Vždy, keď sa dostala hore, vzdialila som sa, aby si nezvykala na moju prítomnosť. A poviem vám, často som sa musela aj otočiť, čo som sa nemohla pozerať, ako neisto balansuje na palčekoch. Premietala som si všetky strašné scenáre. Prekvapivo v takýchto, pre mňa hrôzostrašných prípadoch, to bolo vždy v pohode. Ak nevedela ako dole, zavolala ma a ja som jej pomohla. Trvalo asi 3 dni, kým si našla svoju techniku a naučila sa dosadať na zadok s istotou. Raz bola u mňa kamarátka a keď videla, ako opatrne si sadá, pýta sa: "Že ty si ju nechala padať? Je to vidieť."

Myslím, že veľa úrazov na ihriskách je spojených s tým, že dieťa, ktoré bolo strážené, vedome alebo podvedome očakáva, že ho matka zachráni. Matka sa stala "súčasťou" jeho pohybového aparátu. Lenže tá zrovna nemusí v daný moment dávať pozor, zarozpráva sa a dieťa skáče z preliezky, s očakávaním, že bude chytené. 

Samozrejme, pádom sa úplne vyhnúť nedá, ale to ani v živote. Teraz môžem ešte vytvoriť pre ňu bezpečné prostredie, zodpovednosť za seba už má ona.

Ako chutia kamienky

Hneď ako motorika dovolila, začala dávať všetko do pusy. A najradšej kamienky. V záhrade máme chodníky zo štrku. Neskutočne jej chutia. Tu sme sa dostali prvý krát do bodu, čo s tým, či a ako jej to zakázať. Najskôr sme ju nepúšťali na záhradu. To mi nevyhovovalo, pretože záhrada bola po preskúmaní bytu, jediné miesto, kde sa vedela na dlho zabaviť bezo mňa.
Prišla rada od kamarátky, nastriekajte kamienky octom. Chutili aj tak. Kúpili sme karimatky a nastrihané položili na chodníky. Nezabralo. Skúsila som pár kamienkov dať do uzatvoreného pohára, aby sa zahrala s pohárom. Nebavilo. Čím viac sme jej to zakazovali, vyberali z pusy, tým viac ju to bavilo. Logicky. Myslela si, že je to hra. Mňa to nebavilo ani náhodou. Brala som to ako svoje obmedzenie v tom, že ju neustále musím strážiť a zároveň aj obmedzovanie jej potreby skúmania. Ani mne by sa nepáčilo, keby mi stále niekto niečo bral z ruky. 

Tak som sa zamyslela, čo je vlastne problém a koho je to problém. Jej nie. Problém je môj. Takže, bojím sa, že sa zadusí, alebo že si poškodí sklovinu na zúbkoch? Tento strach som v sebe nenašla. Len som podľahla tlaku okolia. Začala som ju pozorovať a znovu sa uistila, že kamienky skrátka vždy vypľuje. Ani ich nehryzie, len ich "požužle" a vypľuje. Skrátka som ju nechala a verila som jej. Uľavilo sa mi. 

Ešte stále má niekto tendenciu upozorňovať ma, že dáva do pusy piesok alebo kamienky. Tak len myknem plecami, že ona to vypľuje. Neriešim. Pýtajú sa, či sa nebojím, že chytí nejakú chorobu. Nebojím. O dva týždne bude mať rok a chorá ešte nebola.

Kamienky dáva do pusy už len výnimočne. Viac ju začalo baviť vkladať ich do misiek.