Mali sme obdobie, keď sa odmietala kŕmiť lyžičkou. Chcela jesť sama. Varila som a krájala všetku možnú zeleninu, podávala kúsky ovocia, robila cukinové a mäsové placky. Čokoľvek, čo mohla chytiť do rúk. Nejedla ryžu, kaše, len zemiak nakrájaný na desať spôsobov, cestoviny. Využila som ten svoj kúsok fantázie na maximum. Potom sa vrátilo obdobie lyžičky. Pusu otvára, len pokiaľ je sústredená na niečo iné. Lis na cesnak, formy na muffiny, rôzne druhy sitiek, plastové poháriky, vrchnák z fľaše, lieviky, krabičky s čajovými sáčkami... Samozrejme čokoľvek okrem hračiek. A čo bola zábava včera, je dnes totálne nezaujímavé.
Mali sme aj obdobia, keď jedla veľmi málo, raz za deň alebo vôbec. Bola som z toho nervózna, neustále som to riešila. Ale uvedomila som si, že problém mám ja, potrebovala som mať pod kontrolou niečo, čo nedá. Tak som to "pustila". Prestala som tlačiť, nechala som to na ňu. Neriešim koľko zjedla, koľko je hodín, či je čas obeda alebo olovrantu. Jeme, keď sme hladné.
Jediné, čo odmietam je naháňať ju po byte s lyžičkou. Áno, aj to som robila. Dvakrát. S úmyslom, aby sa poriadne najedla, som za ňou chodila a strkala jej lyžičku do pusy, keď nechcela sedieť. Zistila som, že tu mám svoju hranicu. Vadí mi to. Mám nepríjemný pocit, že ju nútim jesť a nechce sa mi to ani z pohľadu môjho pohodlia. Keď už neobsedí alebo mi dá najavo, že skončila, viac neskúšam. Žiadne "ešte poslednú za mamičku".
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára