Ten sebaobviňujúci pocit, keď zavriem dvere a za nimi strašný plač. Tak ten nemávam. Ani pocit, ani plač. Jednoducho pred ňou nezatváram dvere. Ale na druhú stranu, ani nezdrhám. Predstava, že sa nenápadne vytratím a ona ma neskôr hľadá, je pre mňa strašná.
Robím to tak, že ju na svoj odchod pripravujem. Vždy viem vopred, keď pôjdem preč a rozprávam jej o tom. Už deň predtým jej poviem, kde pôjdem, s kým tam budem, čo budem robiť. A to isté o nej, s kým a kde bude, čo budú robiť a že keď sa zas stretneme, pokecáme, ako sme sa mali. Pripomeniem jej to ešte v daný deň a pred odchodom jej len oznámim, že o chvíľu odídem. A nemusí ma vôbec vidieť ako odchádzam dverami, ona to chápe. Bez emócií, žiadne drámy, je to predsa prirodzené.
Aj tak nám zatiaľ najlepšie funguje alternatíva, keď odídeme z bytu všetci traja. Vonku na mňa zabudne veľmi rýchlo.
P.S. včera super akcia, rada som vás všetkých zas videla. See you soooooooon :)
K lekárke sme sa odviezli busom, späť to bola turistika. Keď mi pri odchode, ešte v čakárni, zaspala v manduke, rozhodla som sa ísť domov cez les. Nebola som si úplne istá, či trafím, ale riskla som to. Polovicu cesty spala, druhú polovicu sme obdivovali každý konárik, kamienok a mach. Nakoniec z toho bol neplánovaný poldenný výlet. A trafili sme.
Bude to znieť asi veľmi provokačne, ale od istého momentu je materská dovolenka pre mňa skutočne dovolenka. Užívam si to. A prečo je nám spolu tak dobre? Lebo spolu nebojujeme. Nemám ako prioritu, aby bolo všetko hneď a podľa mňa. Nemám rada nátlak a stresu som si užila dosť v práci.
Jasné, tiež máme ťažšie dni, ale vtedy sa zastavím a premýšľam, čo je problém. Čo nám nevyšlo a prečo. A ako to urobiť, aby bolo zajtra už zasa dobre. Riešenie sa dá vždy nájsť, niekedy stačí maličkosť, ktorá zmení celú náladu danej situácie.
Pár príkladov: bolo obdobie, keď sa nechcela nechať obliecť po vybratí z vane. Tak jej pri tom púšťam krtka. Trvá to 5 minút, všetko stihneme a je pokoj. Pri krtkovi striháme aj nechty. Ak si nechce dať vymeniť plienku, skúsim neskôr. Ak je problém s čistením nosa, najskôr si tým procesom prejdú všetci plyšáci. Keď chcem mať na záchode pokoj a ona chce byť so mnou, má tam už vopred nachystané knižky. A keď nechce obedovať, nachystám jej na stolík chrumky a nakrájané ovocie. Vie, kde jedlo nájde a ja nemusím riešiť, či je hladná. A takto by som mohla pokračovať. Znie to ako smiešne malichernosti, ale matky vedia, že takéto situácie dokážu znepríjemniť deň.
Bojovanie, presviedčanie, presadzovanie si svojho a plače ma stoja viac času a energie, ako nájsť prijateľné riešenie pre obidve. Ustupujem Olivii? Tvrdili by sme to aj keby išlo o kamarátku, sestru alebo kolegyňu? Prečo je to iné, ak ide o dieťa? Pre mňa ustupovanie znamená robiť niečo, čo mi nevyhovuje, ísť proti sebe. Lenže to sa nedeje. Mojim cieľom je ONA v pohode a aj JA v pohode. A to, že sa prispôsobujem aj ja, nie je ústupok. Je to rovnocenný vzťah.
Obliekanie u nás problém nie je. Stačí len povedať, že sa ide páá-pa. Je potrebné to správne načasovať, pretože v tom momente Olivia štartuje. Prinesie svoje topánky, bundu, sadne si a trpezlivo čaká, kým ju poobliekam. Trošku máme problém so mnou, tam jej trpezlivosť až nesiaha. Veď ja môžem ísť aj bosá...
Keď dieťa plače, snažíme sa ho čo najrýchlejšie utíšiť rôznymi spôsobmi. Napríklad:
- rýchlo odviesť pozornosť na niečo iné: "Pozri, aká pekná hračka", "Aha, čo tu je!"
- negovanie: "Ale veď to nebolí", "To nevadíííí", "Veď sa nič také nestalo"
- ignorácia: dieťa si nevšímame
Vo všetkých prípadoch to dieťa vedie k jedinému záveru: Mama mi nerozumie.
Dieťa nechápe, prečo mu tvrdíme opak toho, čo cíti. Veď jeho to predsa veľmi bolí, fakt mu to vadí a skutočne sa mu niečo nepríjemné stalo. Alebo ho nová hračka možno tak zaujme, že veľmi rýchlo stíchne a my sme dosiahli, čo sme chceli. Ale emócia nie je zabudnutá. Ak je dieťa zabrzdené v prejave a emócia nie je uvoľnená, uloží sa do podvedomia ako nevyriešený problém. Takto si v sebe ukladáme balíky hnevu, sklamania, zlosti, strachu, úzkosti a zväčšujeme ich až do dospelosti každou ďalšou nevyriešenou situáciou. Potom sa stane, že dieťa (platí aj pre dospelých) vybuchne a my nechápeme, prečo tak prehnane reaguje. Niekedy má až záchvat. Je totiž podnietené nielen zvonku (ďalšou nepríjemnou situáciou), ale aj zvnútra, spomienkou. Aktivuje sa uložený, nevyriešený balík danej emócie.
Potreba dieťa rýchlo utíšiť pramení z nás. Je to náš problém, že nám to vadí. Detský plač nás znervózňuje, lebo nevieme dieťa utešiť a pomôcť mu, prípadne hľadáme racionálny dôvod na plač a nevieme ho nájsť, vyvádzanie sa nám zdá nezmyselné. A zvlášť kapitola je plač na verejnosti, ach tie veľavravné pohľady okolia.
Podľa Naomi Aldort, je lepšie pocity uznávať. Povedať, áno, udrel si sa, viem, že ťa to bolí. Áno, viem, že si sa chcel hrať s tou hračkou a Miška ti ju nechce požičať. Len pár slovami popísať pravdivo situáciu. Nedramatizovať, neľutovať, nedávať do toho svoje vlastné emócie. Dieťaťu tým pomáhame spoznávať jednotlivé emócie a rýchlejšie sa v nich zorientovať. Pomôže dieťa objať, alebo pri ňom len sedieť a počkať. Byť s ním. Potrebuje bezpečný priestor na spracovanie emócie. Tým, že sa vykričí, vyplače, "vyčistí sa". My sa nemusíme nechať vtiahnuť do emócie dieťaťa. Pomáha im, ak ostaneme pokojní a nad vecou.
Majme s drobcami trpezlivosť, veď ruku na srdce, koľkí z nás dospelých vieme správne emócie spracovať? Áno, vieme sa lepšie ovládať, ale to neznamená, že ak emóciu neprejavím, že ju správne spracujem a pochopím. Riešenie nie je ani naučiť dieťa ovládať sa, napríklad zo strachu z našej reakcie. Veď kedy majú emócie spoznať, ak nie v teraz, v detstve.
V knihe "Vychovávame deti a rastieme s nimi" uvádza Naomi množstvo konkrétnych príkladov, situácií a dáva návody ako reagovať v jednotlivých situáciach. Jej vysvetlenie mi dávalo logiku a s jej myšlienkou uznávania pocitov som sa stotožnila. Praktizujem takmer od narodenia a poviem vám, zo začiatku mi slová išli z úst veľmi ťažko. Tak rýchlo mi tam naskakovali vety popísané vyššie, tak veľmi som tie programy mala vžité. Ale ide o silu zvyku, tréningom sa to zautomatizovalo.
Nie som zástanca Montessori školy a ani odporca. Trochu sa vo mne bije ich myšlienka s názorom, že dieťa má ostať dieťaťom, ale je pravda, že som si zatiaľ nedala tú námahu preštudovať ich filozofiu detailne. Takže nebudem hodnotiť. Napriek tomu sa rada nechávam inšpirovať ich nápadmi. Ako napríklad "learning tower".
Doteraz som mala len dve možnosti, keď bola Olivia zvedavá, čo sa deje na kuchynskej linke. Zobrať ju na ruky a pokračovať v práci s jednou rukou alebo si trénovať svoj pokoj pri stupňujúcich sa prejavoch nespokojnosti, ktoré sa mi ozývali spod nôh. Vlastne, ešte som počula o jednej možnosti, keď mamy idú dole za dieťaťom a pracujú spolu na zemi. "Učiaca veža" nám ponúkla štvrtú možnosť a je to úžasná vec. Existujú rôzne verzie, tá naša je domáca výroba - ikeahack. Olivia vie hore sama vyliezť aj zliezť a je spokojná, keď môže pomáhať.
Rozlišujem, keď odo mňa niečo potrebuje a keď si len zanadáva. V tom druhom prípade nereagujem. Tiež nemám rada, keď sa mi nedarí a niekto to komentuje.
