Už som spomínala, že Olivia je živé striebro. Položila som ju vonku pred vchodom na zem a zrazu bola za rohom. Motorová myška. Ja som si len sadla na lavičku a vyložila nohy. Asi dva týždne pred prvými narodeninami sa to zmenilo. Skľudnila sa. Dokonca vydrží ležať na chrbáte! Mojká sa s plyšákmi a zahrá sa na posteli, bez toho, aby utekala do obývačky. A stala sa z nej intelektuálka. Číta. Prinesie knižku, vyštverá sa mi na kolená a listujeme. Takto dokážeme spolu presedieť denne aj dve hodiny.
Je v štádiu, že štvornožkovať sa jej nechce a chodiť ešte nevie. Takže si len sadne a rukou ukáže kam chce ísť. A ja prenášam hore-dole, sprava-doľava. Jasné, stále sa pohybuje aj sama, ale neporovnateľne menej ako pred tým. Je to pre mňa nezvyk po toľkej samostatnosti.
Jediné, na čo nemusí ukazovať rukou je hojdačka, vie sa už totiž vypýtať "hoooj-da".
Knihy ma bavia a máme ich dosť, ale držať 15 krát tú istú knihu v ten istý deň, je už aj na mňa moc. Kamarátka mi odporučila obchodík, kde je výborná predavačka. A bola. Neuveriteľná. Pani vedela úžasne poradiť, vysvetlila každú hračku, čo je vhodné pre jej vek a akým spôsobom sa dieťa pri tom rozvíja. Hračky krásne, drevené, žiadne jednorázovky, bavia aj mňa. Mala som problém si vybrať, nechala som tam dosť peňazí a to som sa ešte musela držať. Niečo tam na nás ešte čaká.
Máme teraz obdobie, keď sa hráme staticky.
Pri zúbkoch som si znovu uvedomila, že ak nechcem, nemusím sa prelaďovať na nikoho náladu. A to platí aj pre moje dieťa. Keď trpí ona, nemusím trpieť aj ja. Chápem, že to bolí a je to nepríjemné a samozrejme neignorujem to. Hlavná pomoc spočíva však v tom, že ostanem v dobrej nálade. Môžem mať pekný deň, aj keď ho ona nemá. Alebo že by nakoniec mala?
Ak na bolesť nemyslíme, je možné na ňu zabudnúť. Aj keď len na chvíľu, možné to je. To, ale potom znamená, že keď na bolesť myslia viacerí, znásobujú ju. Čiže, ak by som Oliviu ľutovala a trápila sa tým, že trpí, už by sme boli dve, ktoré bolesť svojou mysľou posilňujú a zdvojnásobovali by sme ju.
Ak chcem odviesť pozornosť od bolesti, musím nájsť niečo, čo bude mať väčšiu silu. Musí to byť zaujímavé a musí to myseľ vtiahnuť tak, aby pocit bolesti bol v porovnaní s tým slabší. Môže to byť dobrá kniha, film, zmena prostredia, mentálne cvičenie, fyzické cvičenie, pomáha aj zamyslenie sa nad príčinou bolesti. Každý má ten svoj návod. Keď som ja chcela zostať v dobrej nálade pri zúbkových nepríjemnostiach, spýtala som sa samej seba, čo by mi v daný deň spravilo radosť. Ten ubolený drobec mi svoj návrh dať ešte nevie, tak rozhodujem aj za ňu. Prvýkrát som mala chuť sa ísť kúpať. Zbalila som nás a vyrazili sme. Druhýkrát to bola prechádzka v lese. Cestou na kopec spala, hore sa "vybehala" a cestu dole znovu prespala. V obidvoch prípadoch nádherný deň. Pre mňa aj pre ňu. Preladili sme sa a bolo nám spolu dobre.
Udržať si pokojný stav v prípade zúbkov je celkom jednoduché, pretože všetci vieme, že je to nutný vývoj a raz to prejde. V prípade iných chorôb a bolestí to býva niekedy sakra ťažké. Či už na strane uboleného alebo ich blízkych. Je dôležité prejaviť súcit, ale neľutovať a neľutovať sa. Znie to sebecky, ale najlepšia pomoc je humor a dobrá nálada.
Ako je možné, že ma nechá čítať si, keď sa hrá pred spaním v posteli? Toto je otázka zo včera.
Čítačka ju neláka. Od malička jej totiž požičiavam všetky svoje veci. Kľúče, peňaženku, doklady, mobil aj čítačku. Na počítači má dokonca vytvorený vlastný user účet. Dôvod je jednoduchý, raz nám rozhasila všetky nastavenia a niektoré sme nevedeli dať pôvodného stavu. U seba má na pozadí disney postavičky. Medzi hračkami má aj svoju klávesnicu a myšku.
Ale aby som to uviedla na pravú mieru, nie sme žiadni elektronickí úchyláci, len sa tomu v bežnom živote nedá vyhnúť. Mobil držím cez deň v ruke minimálne a pri počítači sedím len pár minút ráno, keď púšťam hudbu. Televízia u nás nebeží vôbec, žiadnu totiž nemáme. Napriek tomu sa občas stane, že sa vypýta na kolená a chce búšiť do klávesnice, alebo si chce obzrieť mobil, keď odpisujem na sms. Najčastejšie u mňa vidí čítačku. Vždy, keď si ju chce vziať do rúk, dám jej ju. Nerobím drahoty, pretože stará pravda "zakázané ovocie najlepšie chutí" platí. A ja nerobím z vecí zakázané ovocie. Frekvencia požiadaviek na daný predmet sa postupne znižuje, rovnako ako dĺžka obzerania a skúmania. Mobil aj čítačka ju ešte občas zaujmú, ale potom si spomenie, že to už pozná.
A preto si napríklad teraz môžem na posteli pokojne čítať. Nebojím sa, že niečo pokazí a doteraz ani nepokazila.Väčšinou sa všetko deje v mojej prítomnosti. Nepoužívam vetu, nemusíš mať všetko, ale zvyknúť si na to aj tak musí. Napríklad, ak ju zaujmú cudzie mobily, nechám vždy na majiteľov, či jej ho požičajú.
Tiež si tak nejak myslím, že keď jej ja požičiam všetko, čo chce, bude neskôr požičiavať aj ona svoje veci. Či už mne alebo iným deťom. Že jej to bude prirodzené. Či to tak bude, na to si budem musieť ešte počkať. Možno fáza, že všetko je MOJE je vývojová a nutná. Neviem. Máte s tým niekto už skúsenosť?
P. S. Chcela som uverejniť fotku, kde drží čítačku alebo mobil, ale žiadnu som nenašla. Keď som ju chcela odfotiť teraz, nejavila o predmety žiadny záujem :)
Podľa odbornej literatúry sa separačná úzkosť začína prejavovať okolo 8. mesiaca, kedy si dieťa začne uvedomovať, že nie je s matkou "jedno", že sú dve oddelené bytosti. Postupne začne získavať vedomie vlastnej identity, čo sa často prejavuje úzkosťou a strachom vtedy, ak matku nevidí. Píše sa o dvoch dôvodoch: Prvý, tak malé dieťa nemá pojem o čase, nevie, čo je "hneď", "teraz", "potom". Nevie, že mamu nevidí len na chvíľu. Keď ju nevidí, vníma to ako navždy. Druhý dôvod je, že si v pamäti nedokáže vybaviť dostatočne silný obraz matky, aby si ju pripomenulo. Táto schopnosť vraj prichádza až okolo 1,5 roku. Čiže, ak ju nevidí, zmizla, nie je, neexistuje. A už navždy. Hoci, je len na chvíľu v kúpeľni. Musí to byť hrozný stav. Dieťa sa preto matky drží zubami-nechtami, aby ju nestratilo.
V tomto čase prichádzajú z okolia super vety typu "ale ste si ho rozmaznali", "mamičkin maznáčik" a podobne.
U nás je to tak, že sa nemôžem v byte pohnúť bez toho, aby do 10 sekúnd nešprintovala za mnou. Nechá hru hrou, všetko odhodí a ide. Som kazič každej zábavy, ale na ten záchod niekedy fakt musím.
Iné je to vonku. Rozptýlená podnetmi z okolia stráca o mňa záujem. Sedím na lavičke a ona chodí na objaviteľské výpravy. Občas sa na seba na diaľku usmejeme, ale pokojne ma dlhší čas aj nevidí. Neskôr sa ku mne vracia so širokým úsmevom na tvári, prieskum zrejme dopadol dobre.
A tretí prípad je, keď odídem z domu ja. Ako som písala už minule, ani pes po mne neštekne.
Tak ako to teda s tou separačnou úzkosťou je? Neviem, asi veľmi individuálne. Úplne chápem, ak matka od dieťaťa neodchádza, alebo ho berie všade so sebou. Veď to raz prejde. Každý tak, ako to cíti. Ja som spravila pokus a odišla. Prvý krát nervozita veľká, ale bez problémov. Odvtedy nám to tak funguje.
Zistila som, že sa nudím. Jasné, dieťa ma stále zamestnáva, hráme sa, čítame si, chodíme na výlety, blbneme. Nudím sa v hlave. Olivia skúma, učí sa, objavuje. Za jeden deň spozná veľmi veľa nového. Je úžasné ju pozorovať. Je to však jej život. Ja som sa v tom jej stratila a potrebujem sa znovu "vynoriť". Uvedomila som si, že som už pre ňu, ako bábätko, urobila maximum a že už je "veľká". (vtedy mala 10 mesiacov). Už bolo dosť rečí o spánkoch, kojení, príkrmoch. Nastal znovu môj čas.
Chcem jej ísť príkladom v tom, aby sa v budúcnosti venovala sebe, svojim koníčkom, svojmu rozvoju. Chcem, aby si vážila samú seba. A to by nešlo, ak by som to ja nerobila, ak by som sa pre ňu obetovala ako matka. Nie som ten typ, išla by som teda proti sebe. Keby som jej dala všetok svoj čas, smerovala k nej všetky svoje myšlienky, robila by neskôr to isté, obetovala by sa pre druhých. Alebo naopak, cítila by k tomu odpor a nevážila by si ani mňa. Toto, ako cestu pre nás nevidím.
Takže k tomu môjmu comebacku. Na začiatok, keď sa už vedela sama poriadne najesť, sme si dohodli moje voľné sobotné doobedia. Znamená to, že približne na tri hodiny odchádzam z domu. Oliviu počas dňa na svoj odchod pripravujem, pár krát jej zopakujem, kde dnes pôjdem, s kým tam budem a čo tam budem robiť. Poviem jej s kým bude ona. Neviem, či to pomáha, ale zatiaľ bolo vždy všetko ok.
Ja idem na masáž, s kamarátkou na "kávičku", začala som znovu behať, cvičiť jógu, alebo sa idem len tak prejsť do lesa, či si niekde čítať knihu. Aj keby som nemala žiadny program, z domu odchádzam.
Priznávam, prvý krát som bola ako na ihlách. Nevedela som sa sústrediť na rozhovor, stále som sledovala mobil. Keď som však prišla domov, nikomu som nechýbala, nikto ma nehľadal, len som počula z izby výskoty a smiechy. Odvtedy som už pokojná a svoj čas si užívam. Oddýchneme si jedna od druhej, vrátim sa nabitá inou energiou a teším sa na ďalší spoločný týždeň.
A to nehovorím o tom, ako tento čas prospieva vzťahu otec-dieťa. Nikto ich nekontroluje, blbnú a fungujú si po svojom.
Milujem jej ranný úsmev. Mohli by sme sa od detí učiť. Začínajú každý deň nanovo, s úsmevom, nezaťažené tým, čo bolo včera. Idú písať na čistý list.
Ale to budenie sa z denného spánku! Som donedávna vždy tŕpla, v akej nálade sa zobudí. Pretože niekedy to bolo s plačom a vtedy to bol des. Nič s ňou nepohlo. Bola mrzutá, nálada pod psa a jediné, čo pomohlo bola zmena prostredia. Naložiť do kočíka alebo do auta a hurá za novými podnetmi. Nebavilo ma to, tá neistota, ako zas bude.
Rozmýšľala som, prečo to tak je a vymyslela prvú teóriu. Že to závisí od toho, či tam s ňou som, keď sa zobudí alebo nie. A "světe div se", nezávisí, je jej to úplne jedno. Zobudí sa, pozrie na mňa a začne kriviť ústočka. Tak som vymyslela druhú teóriu, že sa príliš rýchlo prebudí, že preskočí postupné prebúdzanie sa. A začalo druhé testovanie. Väčšinou je to tak, že po zobudení docupitá za mnou do kuchyne s úsmevom na tvári. Keď nepríde a len sa ozve zo spálne, prídem za ňou. Hovorím na ňu potichu a pomaly. Ak vidím, že je v pohode, super, nebezpečenstvo zažehnané. Ak vidím, že si stále šúcha oči a pozerá na mňa ako vyoraná myška, ľahnem si k nej. Niekedy si ešte zdriemne na 5-30 minút, inokedy jej ukážem obľúbeného plyšáka, na ktorého sa vždy usmeje. Alebo sa len tak naťahujem a prevaľujem, ona po mne začne opakovať, až nám to príde smiešne a náladička je na svete. To zaberie vždy. Veď aj ja mám problém sa prebrať, keď si cez deň zdriemnem, som ako mechom udretá ešte pol hodinu. Takže teória číslo dva bola správna, už sme dva mesiace bez plaču.
Aspoň sa snažím. Keď sľúbim, že sa na ihrisku zastavíme, až keď sa budeme vracať z obchodu, či pošty, tak sa tam zastavíme. Nespolieham sa na to, že si nepamätá alebo si nevšimne. Príde mi to prirodzené a ani by mi nenapadlo o tom písať. Až kým som kamarátke cestou domov nepovedala, že my sa ešte zdržíme vonku, lebo som sľúbila jazdu na odrážadle. Strašne bola prekvapená, že držím sľuby. A na to si sama sebe povedala, že asi by mala tiež.
Nechcem sa k Olivii správať štýlom "veď je to len dieťa" akoby to bol malý hlupáčik. Je moja parťáčka a preto sľuby budem dodržiavať. Rovnako ani nebudem dávať také, kde vopred viem, že sa nebudú dať splniť.
Čo je hranica a ako sa vymedzuje? Zákazom, príkazom, dohovorom, priamym zásahom? Vždy, keď idem povedať "NIE", pomáha mi položiť si otázku "A PREČO NIE?"
V 99% je to pre to, lebo sa mi nechce alebo preto, lebo by sa ušpinila. To predsa nemôže byť dôvod na zákaz. Aspoň nie u mňa. Či niečo dovolím alebo nie, záleží od pocitu, aký z toho mám. Viem, že ak by som mala nepríjemný pocit z toho, čo sa stane, tak by to pritiahlo presne to, čoho sa bojím. Lenže tu musím v sebe najskôr rozlíšiť, či ide len o nejaký starý, nepotrebný vzorec o tom, ako by sa malo niečo robiť alebo nerobiť. Potrebujem odfiltrovať všetko, čo mám prevzaté z mojej výchovy alebo z môjho okolia a až potom sa rozhodnúť podľa svojho pocitu.
Nechcem, aby sa stratila v spleti príkazov a zákazov a preto nimi šetrím. Je únavné na niečom trvať alebo si niečo presadzovať len z princípu alebo zo zotrvačnosti, bez zamyslenia sa, či je to vážne nutné. Pre mňa je pohodlnejšie jej tie dvere na terasu otvoriť, aj keď je už po kúpeli alebo ju nechať vyhádzať veci zo zásuviek, či "listovať" v časopise, ktorý som ešte nestihla prečítať.
Radšej vytváram také prostredie, aby zákazy neboli nutné. Dám z dosahu predmety, ktoré nechcem, aby sa k nej dostali. Som dosť lenivá na to, aby som ju neustále kontrolovala, chodila za ňou a vytrhávala jej veci z rúk. Ale ak sa vyskytne situácia, že predsa nájde niečo, čo by nemala, beriem to ako svoju chybu a svoju zodpovednosť vyriešiť problém čo najmenej konfliktne. Dovolím, aby si ten zapaľovač pod mojim dozorom prezrela a ohmatala, spolu si zalistujeme v knihe a predvediem jej ako jemne narábať so stránkami. Veci dôkladnejšie odložím, ale s väčšou pravdepodobnosťou ju už nebudú zaujímať. Zvedavosť bola uspokojená. Jasné, občas treba rázne zakročiť aj za cenu plaču. Stáva sa to najmä mimo domova. Vždy však vysvetľujem a ponúknem alternatívu.
Myslím si, že tých pravých hraníc, je v skutočnosti veľmi málo a súvisia s bezpečnosťou a ohrozením zdravia, či života (prechod cez cestu, pohyb na parkovisku, sedenie v autosedačke, manipulácia s elektrickými zásuvkami). Vsádzam na to, že keď mi bude skutočne na niečom životne záležať, že to vycíti. Tú dôležitosť a naliehavosť. A poslúchne. Práve preto, že to nebude len jeden príkaz z tisíca.
Prišla na to. Mala asi 8 mesiacov, keď mi došlo, že ma prekukla. Vie, kedy sa ju snažím zabaviť, so zámerom nenápadne sa vytratiť. Keď chcem mať pokoj, keď chcem, aby sa hrala sama, aby mi nemrnčala pri nohách, aby som si mohla robiť niečo svoje. Dokonca som si kúpila knižku "160 hier pre prvé tri roky života dieťaťa", fakt som netušila, ako sa s ňou mám v tomto veku hrať. A ona cítila, že je to celé nasilu. Tak som sa na to raz vykašľala.
U nás nie sme veľmi na oslavy, preto som ani na oslavu jedného roku nič neplánovala. Deň pred tým ma ale prepadli výčitky svedomia, že nebude mať na pamiatku ani narodeninovú fotku s tortou. To už mi fakt lepší dôvod mohol napadnúť ako takáto blbosť.
No, ale narýchlo sa zbúchala torta, jablko s piškótami, že nech má aj slečna z toho niečo. Kúpila som sviečku a marcipánoveho psa, psov miluje. Ja som spievala Happy Birthday, moja mama natáčala video a Olivia sa rozplakala.
Doteraz netušíme prečo. Máme rôzne verzie, bola zhrozená z môjho spevu, vystrašil ju ten pes (podľa mňa bol zlatý, podľa mojej mamy až tak nie), sfúkla som sviečku skôr ako si stihla niečo zaželať. Z torty nechcela ani ochutnať a ani sa k nej priblížiť. Takže nemám ani len to narodeninové foto. Tak, taká to bola žúrka.
Ponaučenie: Keď to tak necítiš, tak sa na to vykašli...
Viem, je to otrepaná fráza, ale: "Strašne rýchlo to ušlo". Keby som to vedela, netrápila by som sa tak prvé tri mesiace a neriešila by som toľko ďalšie tri. Viac by som sa uvoľnila. Ale to nešlo, práve preto, že som nevedela, čo viem teraz.
Olivia je predčasniatko, sama sa vykopla na tento svet a to doslova. Všade som čítala, ako je počas prvých mesiacov dôležité len domáce prostredie, že bábätko potrebuje pre pocit bezpečia režim, pravidelnosť. Nedalo sa. Množstvo lekárskych prehliadok, ktoré sme hlavne v prvom polroku museli absolvovať, ma frustrovali, nebola som na to pripravená. Pred rokom som si vôbec nevedela predstaviť, že to malé telíčko sa bude čoskoro samostatne pohybovať, bude mať tak skoro zmysel pre humor a bude také samostatné. A že to vlastne nie je len telíčko, že je to samostatná bytosť a všetko, čo sme spolu prežili, malo význam. Olivia to zvládala s ľahkosťou, úplne prirodzene a v tom mi bola vzorom.
Dnes sa na to už pozerám s nadhľadom, pochopila som už dávnejšie, prečo sa to celé stalo práve tak, ako sa stalo. Tak teda na zdravie a hor sa do ďalších dobrodružstiev!
Happy Birthday My Sweetheart...
Posledný krát na kúpalisku pred dvoma dňami. "Olivka, to je vysoko, tam nechoď, spadneš". Istila som ju, zvládla to úplne s prehľadom. Často spadnú, len aby nám spravili radosť, veď sme im to predsa povedali. Koľko svojich strachov prenášame na svoje deti a koľkokrát sa ani nedozvieme, čo dokážu.
Bola to prkotina, ale tak to vždy začína. Malými vecami. "To nedokážeš" sa s nami ťahá ďalej. Neskôr už ani neskúšame, lebo veď to predsa nedokážeme. A splynieme s davom.
Ak mám pochybnosť, či to zvládne, istím ju, ak mám veľký strach, odnášam s vysvetlením, že zrejme by to zvládla, ale ja sa bojím. Je to ale vyjadrenie môjho strachu. Nehovorím jej, že je to nebezpečné a nevytváram tak strach v nej. Ja tam cítim rozdiel.
