Vývojové štádium chodec

Sama ešte nechodí, potrebuje sa držať jednou rukou, ale cítim, že sa čoskoro pustí. Najradšej by sa už teraz rozbehla a poskakovala, ale nôžky ešte tak neposlúchajú. Do kočíka nesadne, razantným krútením hlavy dá najavo, čo si o tom nápade myslí. Je úplne najšťastnejšia, keď si môže po chodníku kráčať vedľa nás. Až sa nahlas smeje a pozerá na nás dohora, či to aj my vidíme. Že kráča. A že odkráča fakt veľa. Občas si na chvíľku oddýchne na rukách a už sa pýta zas dole. Zastavujeme pri autách, listoch na zemi, listoch na stromoch, kameňoch, psoch, ľuďoch, schodoch. Vyšlape ich hore, dole a znovu hore a dole. Je veľmi aktívna a ja spotená.

Zatiaľ sme sa na miesto činu vždy dostali, vyrážame s obrovskou časovou rezervou. Cesta nám trvá päťkrát dlhšie, ale ako sa hovorí, dôležitá je cesta, nie cieľ. A najlepšie je žiadny cieľ nemať, len sa tak motať. 

Pri návrate späť väčšinou zaspí v manduke, unavená a spokojná.