Prečo nechcem šikulkovať

Potreba zavďačiť sa rodičom v nás vytvára veľký zdroj úzkosti. Ak budem dieťaťu hovoriť, že je dobré a šikovné za niečo, čo spravilo, bude to robiť zase. Ale len kvôli tomu, aby počulo, aké je dobré a šikovné. Chýba tam ten pravý dôvod, prečo to má robiť. Všetci bez rozmýšľania a s nadšením šikulkujeme a o následkoch ani netušíme. Budujeme u dieťaťa závislosť na pochvalách. Od rodiča, učiteľa, neskôr šéfa v práci... Znamená to, že ak neurobí, čo chceme, je zrazu zlé?

Áno, chválenie je závislosť a ja viem, o čom hovorím. Dlhé roky som fungovala na pochvalách, a ak za niečo neprišla, bola som veľmi neistá. Robila som to, čo sa odo mňa očakávalo, tak, aby som sa čo najlepšie zavďačila. Lenže komu? Všetkým sa zavďačiť nedá. A tam začal vznikať pocit frustrácie. Bola som najlepšia žiačka, študentka, dobré, poslušné a chválené dieťa. A aj tak som nebola šťastná. Lebo som si pomýlila byť šťastná s byť dobrá. Až keď som začala cestovať a žila sama v cudzích krajinách, začala som sa správať inak. Vytrhnutá zo svojho prostredia, prejavovala som sa prirodzene, podľa seba. Zisťovala som kto som, aká som a čo vlastne chcem. Ja.

Druhý extrém je, keď rodičia nechvália, nikdy nepovedia nič pozitívne, vyzdvihujú len chyby. Deti to demotivuje, majú pocit, že nech urobia čokoľvek, nebudú dosť dobré. Prestávajú sa snažiť a rezignujú. Sú pasívne, nespolupracujú. (komentár typu "No vidíš, že to ide" nie je pochvala)

Ako teda na to? Múdrejší ako ja hovoria: Oceňovať výtvor, výkon, činnosť, NIE OSOBU. Namiesto "Ty si ale šikulka", opísať kresbu "Ten strom sa ti ale podaril, vyzerá ako naozajstný", "Tie farby, ktoré si použil, sú fakt krásne". Alebo: "S tou stavbou si mal asi veľa práce, že?" Oceňovať spôsobom: "Ďakujem, veľmi mi to pomohlo" namiesto "Ty si ale super, že si to urobila". Dieťa tak vraj získa pocit, že mu rozumieme, že vieme koľko času a energie tomu venovali. 

A vyzdvihovanie fyzického výzoru dieťaťa "Ty si ale krásna", keď má oblečené nové šaty? Všetci predsa vieme, že krása nemá s oblečením nič spoločné, prečo tie deti potom blbneme? V prípade chodenia, rozprávania, kakania do nočníka ide o prirodzený vývoj, netreba to vôbec komentovať. Každé dieťa sa to skôr či neskôr naučí. Aj samé.

Je to skrátka znovu niečo, čo máme vžité, naučené, obkukané a je tak ťažké to zmeniť. Viem to, skúšam to. Znamená to kontrolovať, čo vypustím z pusy. Slová sú silný nástroj. 

Neviem, ako to máte vy, ja idem do toho. Možno sa vyhnem tomu, aby Olivia mala rovnaký problém ako ja. Nech si rieši pre zmenu niečo iné.