Veľká story o malých topánkach

Chcela som barefooty a nemám barefooty. Alebo mám? Neviem. 

Celé to začalo tak, že som si, inšpirovaná knihou Stvorení pre beh, kúpila pred rokmi barefoot tenisky a objavila tak nový rozmer behania. Okrem toho, že mi zmizli problémy s kolenami, behanie bolo zrazu radosť. Behám s ľahkosťou a v pohode vydržím oveľa dlhšie. Preto som bola rozhodnutá aj Olivii kúpiť barefoot topánočky. Príde mi logické, simulovať nohe také podmienky, akoby chodila naboso. Žiadne tvrdé podrážky, žiadna podpora klenby, maximálny priestor na prsty, podrážka päty v jednej rovine s prednou časťou chodidla.

Keďže nepoznám žiadne kamenné obchody, kde by sa takéto topánky dali kúpiť, odmerala som Olivii nohu a objednala cez internet. Výber je celkom slušný, len tie veľkosti... Prvýkrát boli veľké a druhýkrát zas malé, oboje som vrátila. Čas ma tlačil, počasie už bolo o ničom a ona stále nemala topánky. Nakoniec som si povedala, že to už nechám tak a kúpime v Londýne. 

V predajni Clarks zmerali Olivii nohu a ja som zistila, kde bol náš problém. Neprekvapilo ma, že som jej nohu nepresne odmerala, ale to číslo. Deti bežne začínajú s číslom 20. Ja som nevedela zohnať 19ku a zistili sme, že slečna má číslo 18. Zamestnanec, ktorý nás obsluhoval, nám poradil aj typ topánok pre začínajúcich chodcov. Zo svojho poradcu Olivia nevedela po celý čas spustiť oči. (mladý sympatický chalan asi arabského pôvodu). Topánky si rovno na nohách nechala a z predajne odkráčala ako pávica.

A prečo neviem, či barefoot? Clarks na svojich stránkach píše, že sa špecializujú na barefootové prvé topánky. Ale keďže som už barefootové topánky v ruke držala, nepríde mi to tak. Sú ťažšie a podrážka je tvrdšia. Viem, že je veľký rozdiel medzi minimalistickou a barefootovou obuvou a že bežne sa tieto pojmy zamieňajú, takže možno tu dochádza k omylu. Ale úprimne? Je mi to jedno. Vyzerajú pohodlne, Olivia v nich rada chodí a ja som šťastná, že beháme po vonku. Ďalšie už budú jasná barefootovina!

Vývojové štádium chodec

Sama ešte nechodí, potrebuje sa držať jednou rukou, ale cítim, že sa čoskoro pustí. Najradšej by sa už teraz rozbehla a poskakovala, ale nôžky ešte tak neposlúchajú. Do kočíka nesadne, razantným krútením hlavy dá najavo, čo si o tom nápade myslí. Je úplne najšťastnejšia, keď si môže po chodníku kráčať vedľa nás. Až sa nahlas smeje a pozerá na nás dohora, či to aj my vidíme. Že kráča. A že odkráča fakt veľa. Občas si na chvíľku oddýchne na rukách a už sa pýta zas dole. Zastavujeme pri autách, listoch na zemi, listoch na stromoch, kameňoch, psoch, ľuďoch, schodoch. Vyšlape ich hore, dole a znovu hore a dole. Je veľmi aktívna a ja spotená.

Zatiaľ sme sa na miesto činu vždy dostali, vyrážame s obrovskou časovou rezervou. Cesta nám trvá päťkrát dlhšie, ale ako sa hovorí, dôležitá je cesta, nie cieľ. A najlepšie je žiadny cieľ nemať, len sa tak motať. 

Pri návrate späť väčšinou zaspí v manduke, unavená a spokojná.

Aj ja mám svoje kruhy alebo cudzie objatia

Snažím sa prísť na to, aké to je a predstavujem si to asi takto: Uprostred veľmi zaujímavej činnosti, napríklad čítam napínavú knihu, mi ju niekto vytrhne a začne ma dvíhať do výšky. Bez spýtania sa, či vôbec mám záujem, bez upozornenia, že sa ide niečo diať, len ma schmatnú a dvíhajú. A najčastejšie zozadu. Stúpam hore, prekvapená a rozčúlená, lebo "kde mám sakra tú knihu" a "čo sa to dopekla deje". Hore zistím, že to spravil niekto, koho vôbec nepoznám a tento, pre mňa úplne neznámy človek, ma začne mačkať a natriasať a popritom na mňa šušle nejakú hatlaninu. Odo mňa sa očakáva radosť, smiech, alebo aspoň jemný náznak úsmevu. Som predsa roztomilé dieťa. Všimnem si, že tento človek sa baví s mojou mamou, ale oni, na rozdiel odo mňa, majú vzdialenosť medzi telami. Žiadny blízky fyzický kontakt. Prečo potom rušia MOJE kruhy? Tesne pred omdletím zo závanu z úst dotyčného, začnem kričať o pomoc. Cudzinec ma so smiechom odovzdá mame a zvyčajne len poznamená: "je to mamičkin maznáčik". A mám pokoj. A môžem ďalej pátrať, či je vrahom záhradník.

Ale bolo to vôbec nutné? Kto z tejto situácie získal energiu? Hmmmmm... ? 

Cestovateľka

Keď sme leteli s Oliviou v lete prvýkrát, cestovali sme pol famílie a bola som nervózna ako JU zvládnem. Teraz sme leteli len my dve a na cestu som sa tešila. Vedela som, že to SPOLU zvládneme.

Od rána som jej doma venovala maximálnu pozornosť a prispôsobovala som sa jej úplne vo všetkom. Hrali sme sa ako ona chcela, obliekala a prebaľovala som ju kedy a ako ona chcela, nechala som ju jesť na zemi pri svojom stolíku. Vedela som, že keď poobede vyrazíme, bude to až do večera v mojej réžii a bude musieť robiť veci, ktoré sa jej nepáčia. Sedieť pripútaná v autosedačke, čakať v rade na check-in, byť pripútaná v lietadle a potom znovu autosedačka. Skrátka prispôsobovať sa bude musieť ona a ja som to chcela vyvážiť. 

Na letisku prebiehalo všetko hladko, do lietadla sme nastúpili podľa plánu ako posledné, aby sme minimalizovali čas sedenia. Vzlietanie a pristávanie sme vykryli knižkami a jedlom. No, a to bol aj jediný čas, kedy sme sedeli. 

Všetko medzitým (asi hodina) bolo cupitanie z jedného konca lietadla na druhý. Pri tom, kto jej bol sympatický sa pristavila a vykecávala. A keďže sme tú trasu dali asi 50 krát, tak toľkokrát sa pri každom aj pristavila. Ja som jej do toho nezasahovala, fungovala som len ako opora pri chôdzi (moje kríže). Ľudia boli veľmi milí, komunikovali s ňou, vždy jej aspoň zamávali, usmievali sa. Máme skrátka kontaktné dieťa.

Ak by mala účet na facebooku, tak jej tam po včerajšku pribudne 50 nových priateľov.

Dva dni rovnaké a predsa iné

Prečo sú niektoré dni super, všetko nám klape a prečo to niekedy nejde? Ale že vôbec nejde! Nevieme sa na ničom dohodnúť, sme nervózne, nič nevychádza. V pondelok som bola otrávená, unudená, bolelo ma telo, nemala som chuť sa hrať. Počasie upršané, zmena tlakov, všetci okolo mňa tiež v nevrlej nálade. 

Vedela som, že problém je vo mne, v mojom nastavení, ale v danom momente sa mi s tým nechcelo nič robiť. Dokonca nechýbalo veľa, aby som sa nezačala ľutovať. Olivia začala byť nervózna, stále na mne visela a ako na just sa nechcela sama hrať. Len začala odrážať moju náladu. Napriek tomu, že som sa snažila nedávať to najavo, bolo to priam hmatateľné, nedalo sa to necítiť. Ja som bola dôvod, prečo sa tak správala, a preto som sa na ňu, ani nikoho iného nemohla hnevať. 

Po telefonáte s kamarátkou, keď sme sa vzájomne posťažovali, som sa rozhodla, že to zmením. Že to trápenie ukončím. Že nebudem závislá od počasia ani od okolia. Zozbierala som posledné zvyšky vôle a položila si otázku, čo by mi v danej chvíli najviac pomohlo. Prišla odpoveď "byť sama". Priznávam, že som zanedbala sobotu, nevybrala som si svoje tradičné voľno a preto aj ten môj osobný úpadok. Dohodla som sa teda s mužom, že po jeho príchode z práce, na hodinku vypadnem. 

A odišla som sa prejsť do tmy, ticha, zimy a sychrava. Boli sme spolu len ja a moje ja. Cestou späť som sa zastavila na hot chocolate v blízkej kaviarničke. Pre niekoho tak málo, pre mňa obrovský luxus. To mi úplne stačilo na preladenie sa a obnovenie sily. Aby ďalší deň bol znovu krásny. To isté počasie, tie isté nálady okolo mňa, ale nám už bolo spolu zase dobre. 

Ja som základ, ako sa dieťa správa

Neobjavím Ameriku, keď napíšem, že ísť vzorom je lepšia cesta ako ísť cez príkazy a zákazy. Deti sú ako malé opičky, opakujú po nás všetko. My sme príčina toho, ako sa správajú. Kopírujú náš spôsob komunikácie s nimi, s rodinou, s okolím. Sledujú, ako zvládame vypäté, konfliktné a nepríjemné situácie, či sme pritom pokojní, podráždení, agresívni, alebo zvládame problémy s ľahkosťou a nadhľadom. To všetko sú pre nich návody, vzorce, ktoré okopírujú. Sú to tichí pozorovatelia a "nasávači". 

Deti od prirodzenosti nechcú byť zlé. Chcú byť ako my, lebo my sme ich bohovia. Snažím sa tento fakt využívať a dávať Olivii príklad toho, ako by som chcela, aby sa správala. Nie tým, že s ňou budem manipulovať, alebo jej niečo prikazovať, prípadne mentorsky dokola vysvetľovať a moralizovať. Ale tým, že to budem žiť. Je to vlastne moja práca na sebe samej

Keď je jeden málo a dva sú moc

Reč je o prechode z dvoch denných spánkov na jeden. Kto zažil, ten vie. Predĺžil sa jej čas od ranného vstávania po doobedný spánok, čiže sa logicky posunul aj poobedný spánok. Zatiaľ ho ešte potrebuje. V praxi to znamená, že máme večerné hry. Veľa večerných hier. Alebo to u nás vyzerá ako včera, že my dvaja ležíme polomŕtvi v spálni a dieťa sa hrá v obývačke. Veď ona sa raz unaví...

Povaľačky

Ako správne lenivá matka oceňujem Oliviin najnovší zvyk, váľanie sa v posteli. Vždy po každom prebudení, čiže minimálne trikrát denne. A začíname praktizovať aj pred zaspávaním!

Prvá scéna

Máme za sebou prvú scénu. Zlyhala nám komunikácia. Na odrážadle, na ktorom sedí niekoľkokrát denne, ju vozíme po ihrisku. Ale dnes bol problém, rozčuľovala sa, ani hore, ani dole, ani chodiť, ani na ruky. Až to vyústilo do hysterického plaču a upokojila sa až doma. Na druhý deň prišlo osvietenie. Bola vonku s otcom a prišli na to, že sa už chce odrážať sama. Po mesiacoch tlačenia a šantenia zrazu zmena. 

Väčšina nedorozumení vzniká z toho, že vychádzam z predpokladu, že to, čo platilo včera, bude platiť aj dnes a pristupujem k udalostiam rutinne. Áno, veľa vecí má jasné zákonitosti, ale veľa zas nie. A potom situácia ako táto ma prekvapí a som zmätená. Deti sa rýchlo menia a vyvíjajú a je na nás, ako flexibilne dokážeme reagovať. Vždy je to o mojom naladení sa na ňu. 

Ale nielen deti sa vyvíjajú. Pristupujeme k známym, priateľom, rodine, kolegom už na základe skúseností, ktoré máme. Či už zo včera, z minulého mesiaca, z minulého roku. Máme o nich jasnú predstavu, ktorá ale vznikla kedy? Je ešte aktuálna? Čo, ak sa dotyčný zmenil a ja ho cez túto svoju predstavu, filter, ktorý automaticky nasadím, nevidím? A zrazu príde situácia, v ktorej sa zachová neočakávane a nazvem to konflikt. Ale je to skutočne neočakávane alebo som len nepostrehla zmenu v ňom. Často sa navzájom nevnímame. Olivia ešte nerozpráva a preto je vzájomne naladenie dôležité, ale slová nie sú vždy potrebné. Skúsme sa niekedy na svojich blízkych pozrieť, akoby sme ich stretli prvýkrát. Akí sú. Sú stále takí istí ako pred rokom? A možno zistíme, kde vzniká problém. Že dotyčný už len nepotrebuje "tlačiť". 

Jedenie

Už dávnejšie som prišla na to, že kŕmenie dieťaťa je animátorská činnosť. Zabaviť Oliviu v stoličke a súčasne ju kŕmiť je veľká výzva. Keď sa nudí, odchádza. Koniec, dojedené.

Mali sme obdobie, keď sa odmietala kŕmiť lyžičkou. Chcela jesť sama. Varila som a krájala všetku možnú zeleninu, podávala kúsky ovocia, robila cukinové a mäsové placky. Čokoľvek, čo mohla chytiť do rúk. Nejedla ryžu, kaše, len zemiak nakrájaný na desať spôsobov, cestoviny. Využila som ten svoj kúsok fantázie na maximum. Potom sa vrátilo obdobie lyžičky. Pusu otvára, len pokiaľ je sústredená na niečo iné. Lis na cesnak, formy na muffiny, rôzne druhy sitiek, plastové poháriky, vrchnák z fľaše, lieviky, krabičky s čajovými sáčkami... Samozrejme čokoľvek okrem hračiek. A čo bola zábava včera, je dnes totálne nezaujímavé.

Mali sme aj obdobia, keď jedla veľmi málo, raz za deň alebo vôbec. Bola som z toho nervózna, neustále som to riešila. Ale uvedomila som si, že problém mám ja, potrebovala som mať pod kontrolou niečo, čo nedá. Tak som to "pustila". Prestala som tlačiť, nechala som to na ňu. Neriešim koľko zjedla, koľko je hodín, či je čas obeda alebo olovrantu. Jeme, keď sme hladné. 

Jediné, čo odmietam je naháňať ju po byte s lyžičkou. Áno, aj to som robila. Dvakrát. S úmyslom, aby sa poriadne najedla, som za ňou chodila a strkala jej lyžičku do pusy, keď nechcela sedieť. Zistila som, že tu mám svoju hranicu. Vadí mi to. Mám nepríjemný pocit, že ju nútim jesť a nechce sa mi to ani z pohľadu môjho pohodlia. Keď už neobsedí alebo mi dá najavo, že skončila, viac neskúšam. Žiadne "ešte poslednú za mamičku".

Výlet

"Veď poďte so mnou." Táto veta padla u nás doma a rozhodnúť som sa mala hneď. Znamenalo to prezliecť Oliviu, zbaliť jedlo, oblečenie, plienky, prehodiť autosedačku z auta do auta, hračky na zabavenie a čo poobedný spánok... Toto všetko sa mi v hlave premlelo za pol sekundy a už som mala na jazyku odmietavú odpoveď, pretože sa mi do toho vôbec nechcelo. Ale potom sme sa s kamarátom pozreli na seba a povedali sme si, že budeme veeeľmi spontánni. Do 15 minút sme sedeli v jeho aute a viezli sme sa smer Záhorie. A mali sme krásny deň.