Samoregulačné dieťa

Dnes doobeda som sa vrátila z lesa a moje dieťa ma hneď začalo ťahať do spálne. Do 2 minút spala. Voláme to samoregulačné dieťa, hovorí si, keď chce spať. Ešte jej musím vysvetliť, že môže povedať aj daddymu, nemusí čakať na mňa.

Ona je taká zlatá, keď plače

Keď sa drobec udrie, alebo sa mu stane krivda, uteká k mame. Často keď vidím, že sa nestalo nič vážne a pozorujem, ako sa jej postupne krivia ústočka, neviem sa ubrániť úsmevu. Je taká chutná. Niekedy, keď som ju takto držala v náručí, sme sa s kamarátkou na seba potichu smiali. Alebo poznáte to, gúľanie očami, povzdych a pohľad do nebies. Rozhodla som sa, že prestanem s týmito reakciami. Ju to predsa fakt bolí, fakt sa cíti ublížene. Mne sa to z môjho dospeláckeho pohľadu môže zdať smiešne, pre ňu je to vážna vec. Aj tak som sa pristihla, že to robím len pred okolím. Aby som sa cítila ja lepšie, že moje dieťa plače. Podvedomý program. Končím s ním.

Po stene sa nekreslí

No, a vysvetlite jej to. Miesto: detská herňa v hoteli. Steny pomaľované zvieratami aj detskými čmáranicami. Takže po stenách sa kreslí. 

Čo mám povedať? Mám to vôbec riešiť? Nechcelo sa mi. Reálne to MNE nevadilo, neboli to moje steny. V hlave mi nabiehalo, "nikto na to nepríde", nikto nevie, že sme tu". ALE: necítila som sa v danej situácii dobre, netrpezlivo som čakala, kedy Olivia s čmáraním skončí. Takže problém tam bol. Bol to môj strach z jej reakcie, nechcelo sa mi do konfliktu. Môj bežný problém. Alibizmus, výhovorky. 

Vyšlo zo mňa: "Vieš, ľuďom, čo tu bývajú, by sa to asi nepáčilo." Usmiala sa na mňa, podala mi ceruzku a odišla sa hrať s niečím iným. 

Takto to vyzerá, keď si v hlave dopredu vykonštruujem, ako bude proťajšok reagovať. A je to úplne inak. Neskúsiš, nevieš.

Vianočný flashback

Viem, Vianoce sú už dávno za nami, ale nedá mi, na chvíľu sa k nim vrátim.

Nie sme vianočné typy, nectíme tradície, nedávame si darčeky, nepočúvame koledy a v podstate to celé dosť ignorujeme. Nemám samozrejme nič proti, keď si ľudia robia Vianoce, ale nám to takto vyhovuje. A pokiaľ má niečo pre niekoho zmysel, je to OK, bez výhrad akceptujem.

S dieťaťom to začalo byť iné. Vianoce detskými očami majú inú atmosféru. Tento rok sme sa ešte veľmi nevyhecovali, ale budúci rok sme odhodlaní. Chceme si to robiť po svojom. Spravíme si vlastné "zvyky a tradície", ktoré vôbec nebudú nemenné. Podľa nálady si ich budeme prispôsobovať a meniť každý rok. A teším sa, keď aj Olivia začne prichádzať so svojimi nápadmi. 

Napríklad už teraz vieme, že darčeky u nás nebude nosiť ani Ježiško ani Mikuláš. A budú pod stromčekom už ráno. Ako malá som nemala rada, keď som si večer rozbalila darčeky a o chvíľu sme museli ísť spať. A nechcem, aby to bolo o darčekoch, maximálne jeden až dva. A žiadne formality počas večere. Uvoľnenosť, pohoda, hudba a hry. Sama som zvedavá, čo z toho bude. 

Inak tieto Vianoce boli u nás zúbkové. Teploty cez 39 počas celých sviatkov. Olivia celý čas visela na mne, malý ubolený mojkáčik. Stále som si hovorila, zajtra už bude dobre. A nebolo. Ale akonáhle znovu ožila a začala byť veselá, ušla som, musela som ísť von. V najbližšom shopping centre (anooooo ja viem, super miesto) som si dala cappuccino a cigárko. Sama. S ďalšími stovkami ľudí okolo. No, boli výpredaje. Nemohla som sa ani pohoršovať, tiež som sa tam nachádzala. Ďalší deň som už išla do lesa. Netuším, prečo mi prechádzka nenapadla skôr, asi som len zblbla zo šoku, že môžem zrazu na ulicu. Jedno kam.

Stromček na fotke je geniálny nápad, ktorý mi poslala kamarátka. Bol to symbol našich tohtoročných Vianoc. Vymaľovávali všetci, príbuzní, kamaráti, susedia. Každý, kto sa tu na chvíľu mihol, niečo vyfarbil. A aj mňa to tak strašne bavíííííí.

Cestovanie za snehom

Vybrali sme sa na 2,5 hodinovú jazdu za snehom. Keďže Olivia v aute z princípu nespí, vyzbrojili sme sa rozprávkami, pesničkami, hracími knižkami. Základ je mať vždy niečo nové, šoková terapia "usadí v kresle". Pri takýchto príležitostiach vyťahujem schované hračky alebo sharujeme so susedou. Cestu tam aj späť sme s jednou pauzou na výbeh zvládli na výbornú. 

Na mieste činu už bola pohodička, všetko nové je zaujímavé a podnetné. Olivia je už s tatom veľká parťáčka a trávia spolu viac a viac času. Ich obľúbené aktivity v hoteli bolo zoznamovanie sa s recepčnými a čašníkmi, kreslenie s plyšákmi, stavanie snehuliaka, blbnutie v bazéne a rôzne iné "capiny", o ktorých sa ani nedozviem. Mne to umožnilo na pol dňa odísť a lyžovať, zaplávať si a vysauniť sa. Strašne si túto moju nezávislosť, ktorá znovu prichádza po krôčkoch do môjho života, užívam.

Historka dvoch parťákov: Sedeli na zemi na chodbe a drahý obúval Oliviu. Pani upratovačka s vozíkom a veľkým pochopením počkala, lebo: "Tu som si ju ulovil, tu ju obujem."

Olivia večer zalomila o siedmej a vtedy nastal čas na našu "minichodbovicu". Sedeli sme na zemi, popíjali vínko a zdieľali zážitky z celého dňa. 

Bol to skvelý vianočný darček, ĎAKUJEME!

Naša reč

Tešila som sa, keď začne rozprávať. Že si budeme rozumieť. Lenže ono to ide aj bez slov. Naša komunikácia je sranda. Príde za mnou do kúpeľne, niečo mi zanietene "rozpráva" a naťahuje si pri tom plienku. Docvakne mi, že má v nej naložené a ona mi prinesie čistú. Alebo si vymýšľa hry ako sánkovačka v koši na prádlo, či snowboard na vrchnáku od lega. Len ma k tomu dotiahnu a ukáže mi, čo sa odo mňa očakáva (som ťažné zviera, samozrejme). Vypýtať si papať je už normálka. A keď chce ísť spať, nakloní hlavu, akoby ju položila na posteľ a povie pšššššt. Vtedy sa odoberáme do spálne a o chvíľku spí. Prípadne skladá vety: "Bábo pššššt" (bábika spí).

Slovo k-ko patrí k životne dôležitým, znamená krtko. A teda, že chce rozprávku o krtkovi. Pééééppa - pusti Peppu Pig. Ak nepochopím na prvý raz, pre istotu ešte zakrochká. No a "U U A A" je napodobnenie opice (zatiaľ jediný znateľný vplyv mojej sestry na Oliviin vývoj) a znamená, že mám pustiť Monkey see, monkey do. Na songy z epizód sa tancuje. No a viac rozprávok našťastie zatiaľ nepozeráme. Musím si predsa udržať prehľad v pokynoch.

Pondelok behala po byte a vykrikovala táááátóóó. Po sviatkoch bolo čudné, že zrazu nebol s nami. Keď poviem, že jej idem vymeniť plienku, odkráča do izby, vyberie si knižku, postaví sa k posteli, číta si a čaká, kým vykonám procedúru. (zásadne na stojáka). Vymenenú plienku beží hodiť do koša. 

V knižke ukáže na všetko, čo pomenujem. Keď ideme "dať papať" vtáčikom, je ochotná sa obliecť. Rovnako, keď poviem, že sa ide k babke a dedovi. Na otázku, či ju môžem obliecť, vysmiata prikývne. 

Včera mala 16 mesiacov. Padol mi mýtus o dorozumievaní, až keď začne dieťa rozprávať. 

Snow

Pôvodne som tento príspevok chcela nazvať Prvý sneh, ale keď som si pozrela fotky z minulého roka, tak som to opravila. To dieťa už  nejaké to počasíčko za sebou má. :)

Minulý rok: