Dostala sa ku mne kniha Biologie víry (v slovenčine Biológia presvedčenia), ktorú napísal profesor lekárskej fakulty a vedec Bruce H. Lipton. Autor spája najmodernejší výskum biológie a kvantovej fyziky a pútavo opisuje mechanizmy, akými bunky prijímajú a spracúvajú informácie. Závery tohto výskumu radikálne menia chápanie života. Vyzerá to tak, že gény a DNA našu biológiu neriadia. Naopak, DNA je riadená signálmi mimo bunku, vrátane energetických odkazov, ktoré vychádzajú z našich pozitívnych a negatívnych myšlienok.
Pre mňa neboli ani tak fascinujúce závery, ku ktorým došiel, ale to, že to všetko bolo vedecky podložené konkrétnymi skúmaniami a experimentmi. Dokázal, že môžeme zmeniť naše telo, ak preprogramujeme naše myslenie. Po prečítaní som ostala v úžase. Prečo sa o tomto nehovorí a prečo TOTO nedávajú v televíznych novinách. Konečne by sa verejnosť dozvedela niečo dôležité. A tak som sa rozhodla o knihe napísať a prikladám aj citácie:
V skratke napísané pointa je v tom, že nejde o gény ale o prostredie. Od počiatku Veku genetiky sme programovaní k tomu, aby sme sa zmierili s tým, že sme podriadení moci svojich génov. Svet je plný ľudí, ktorí žijú v neustálom strachu z toho, že jedného dňa na nich znenazdajky zaútočia ich vlastné gény. Čakajú, až u nich prepukne rakovina, tak ako prepukla v živote ich matky, brata, sestry alebo tety či strýka. Lenže myšlienka, že gény riadia biológiu je domnienkou, ktorá nebola nikdy dokázaná, naopak v skutočnosti ju najnovšie vedecké výskumy spochybňujú. Názor o všemohúcich génoch bol opakovaný tak často a tak dlho, až vedci zabudli, že sa jedná o hypotézu a nie o pravdu.
Podľa Novej Biológie sú gény aktivované signálmi z okolitého prostredia. Už pri počatí dieťaťa je vývoj plodu ovplyvňovaní postojmi rodičov. Štúdie ukazujú, že v bdelom stave i v spánku sú nenarodené deti neustále vnímavé ku všetkému, čo robí ich matka, k jej myšlienkam i pocitom. Skúsenosť zo života v maternici formuje mozog a kladie základy osobnosti dieťaťa, jeho emocionálne naladenie a schopnosti vyššieho myslenia. Dôležité je ale aj to, čo robí otec, pretože to má hlboký vplyv na matku, ktorá zas ovplyvňuje vyvíjajúce sa dieťa.
Pretože sa vedci domnievali, že ľudský mozog začína fungovať až po narodení, predpokladalo sa, že plod ani novorodenec nemá pamäť a necíti bolesť. Experimentálni psychológovia a neurológovia však rúcajú mýtus o tom, že novorodenci si nemôžu pamätať a teda sa ani učiť. Nervový systém plodu a novorodenca má nesmierne zmyslové schopnosti a schopnosti sa učiť. "Pravdou je, že väčšina vecí o malých deťoch, ktorým sme doteraz verili, sú nesprávne. Nie sú to jednoduché bytosti, sú to zložité a nestarnúce malé stvorenia s nečakane rozvinutým myslením" (Chamberlain, 1998).
Mozog detí funguje medzi narodením a šiestym rokom väčšinou na tej istej konkrétnej frekvencii a dokáže uložiť neuveriteľný objem informácií. Od informácií ako chodiť až po múdrosť, ktorú im ponúkajú ich rodičia. Ich spôsob myslenia, názory a postoje sa im ukladajú priamo do podvedomej pamäte a tak sa správanie a názory ich rodičov stanú ich vlastnými. Sú napálené v našom podvedomí tak isto, ako boli napálené do podvedomia našich rodičov ich rodičmi a im zas ich rodičmi. Budú nás riadiť do konca nášho života a budeme žiť rovnako ako x generácií našich predkov. Pokiaľ neprídeme na to ako postoje preprogramovať.
Informácie z podvedomia prenikajú priamo do našich buniek, do génov (v knihe je tento proces veľmi detailne a vedecky popísaný). Čiže bunky ovplyvňujeme našimi názormi a postojmi, myšlienkami. Potom už prestávajú platiť výhovorky typu: "ja budem vždy chudobný", "budem len priemerný", "nebudem nikdy šťastný", lebo to tak mám dané osudom, lebo moji rodičia boli na tom tak isto a pod.
Zaujal ma aj spomenutý experiment z Japonska, kde vedci zistili, že malí šimpanzy sa tiež učia jednoducho pozorovaním svojej matky. V množstve experimentov učili matku rozpoznať znak japonského písma označujúceho určitú farbu. Keď sa na monitore počítača objavil znak pre určitú farbu, šimpanz sa naučil vybrať zo vzoriek farieb tú správnu. Keď vybrala šimpanzia matka správnu farbu, dostala za odmenu mincu, ktorú potom mohla strčiť do automatu a kúpiť si maškrtu. Keď sa učila, mala v náručí svoje bábätko. Na veľké prekvapenie vedcov, keď si matka vyberala z automatu ovocie, malý šimpanz zapol počítač. Vybral správnu farbu, dostal mincu a šiel k automatu. Ohromení vedci tak dospeli k záveru, že mláďatá môžu získať zložité schopnosti obyčajným pozorovaním a nemusia byť svojimi rodičmi aktívne vyučované. Rovnako aj človek pozoruje správanie svojich rodičov.
Veď aké fatálne dôsledky má, ak dieťa počuje svojho rodiča o sebe hovoriť, že je "hlúpe a neschopné", že si niečo "nezaslúži", že je "slabý a chorý", že z neho "nikdy nič poriadne nebude", že je "zlé". Toto všetko sa ukladá do podvedomej pamäte ako fakty. Počas raného vývoja nie je detské vedomie totiž ešte natoľko vyvinuté, aby dokázalo kriticky zhodnotiť, že tieto výroky rodičov sú len pohŕdavé poznámky a nie nevyhnutne pravdivý popis jeho "ja". Ale akonáhle sú naprogramované do podvedomia, sú definované ako "pravdy", ktoré nevedomky v detstve utvárajú naše správanie a schopnosti, ktoré si potom nesieme po celý život.
Mne z toho vychádza znovu len jedno: Ak chcem ovplyvniť vývoj a správanie dieťaťa, musím makať len a len na sebe. Prepracovávať svoje nesprávne postoje a ísť vzorom.
Nejde však len o slová, musím tomu veriť, skutočne to tak v sebe mať, inak sú to len prečítané, naštudované slová. Postoje sa menia premýšľaním. Pozorovaním svojho vnútra, skúmaním, čo tam vlastne mám, aké strachy, názory, prečo sú také, skutočne tomu verím, chcem to tak mať, čo by som tam chcela mať miesto toho? Spoznávanie tejto osobnosti je ako šúpanie cibule, vyriešenie jedného programu vedie k objaveniu ďalšieho, jemnejšieho, ktorý nebol pred tým viditeľný. Je to zábava na celý život.
