Keď dieťa plače, snažíme sa ho čo najrýchlejšie utíšiť rôznymi spôsobmi. Napríklad:
- rýchlo odviesť pozornosť na niečo iné: "Pozri, aká pekná hračka", "Aha, čo tu je!"
- negovanie: "Ale veď to nebolí", "To nevadíííí", "Veď sa nič také nestalo"
- ignorácia: dieťa si nevšímame
Vo všetkých prípadoch to dieťa vedie k jedinému záveru: Mama mi nerozumie.
Dieťa nechápe, prečo mu tvrdíme opak toho, čo cíti. Veď jeho to predsa veľmi bolí, fakt mu to vadí a skutočne sa mu niečo nepríjemné stalo. Alebo ho nová hračka možno tak zaujme, že veľmi rýchlo stíchne a my sme dosiahli, čo sme chceli. Ale emócia nie je zabudnutá. Ak je dieťa zabrzdené v prejave a emócia nie je uvoľnená, uloží sa do podvedomia ako nevyriešený problém. Takto si v sebe ukladáme balíky hnevu, sklamania, zlosti, strachu, úzkosti a zväčšujeme ich až do dospelosti každou ďalšou nevyriešenou situáciou. Potom sa stane, že dieťa (platí aj pre dospelých) vybuchne a my nechápeme, prečo tak prehnane reaguje. Niekedy má až záchvat. Je totiž podnietené nielen zvonku (ďalšou nepríjemnou situáciou), ale aj zvnútra, spomienkou. Aktivuje sa uložený, nevyriešený balík danej emócie.
Potreba dieťa rýchlo utíšiť pramení z nás. Je to náš problém, že nám to vadí. Detský plač nás znervózňuje, lebo nevieme dieťa utešiť a pomôcť mu, prípadne hľadáme racionálny dôvod na plač a nevieme ho nájsť, vyvádzanie sa nám zdá nezmyselné. A zvlášť kapitola je plač na verejnosti, ach tie veľavravné pohľady okolia.
Podľa Naomi Aldort, je lepšie pocity uznávať. Povedať, áno, udrel si sa, viem, že ťa to bolí. Áno, viem, že si sa chcel hrať s tou hračkou a Miška ti ju nechce požičať. Len pár slovami popísať pravdivo situáciu. Nedramatizovať, neľutovať, nedávať do toho svoje vlastné emócie. Dieťaťu tým pomáhame spoznávať jednotlivé emócie a rýchlejšie sa v nich zorientovať. Pomôže dieťa objať, alebo pri ňom len sedieť a počkať. Byť s ním. Potrebuje bezpečný priestor na spracovanie emócie. Tým, že sa vykričí, vyplače, "vyčistí sa". My sa nemusíme nechať vtiahnuť do emócie dieťaťa. Pomáha im, ak ostaneme pokojní a nad vecou.
Majme s drobcami trpezlivosť, veď ruku na srdce, koľkí z nás dospelých vieme správne emócie spracovať? Áno, vieme sa lepšie ovládať, ale to neznamená, že ak emóciu neprejavím, že ju správne spracujem a pochopím. Riešenie nie je ani naučiť dieťa ovládať sa, napríklad zo strachu z našej reakcie. Veď kedy majú emócie spoznať, ak nie v teraz, v detstve.
V knihe "Vychovávame deti a rastieme s nimi" uvádza Naomi množstvo konkrétnych príkladov, situácií a dáva návody ako reagovať v jednotlivých situáciach. Jej vysvetlenie mi dávalo logiku a s jej myšlienkou uznávania pocitov som sa stotožnila. Praktizujem takmer od narodenia a poviem vám, zo začiatku mi slová išli z úst veľmi ťažko. Tak rýchlo mi tam naskakovali vety popísané vyššie, tak veľmi som tie programy mala vžité. Ale ide o silu zvyku, tréningom sa to zautomatizovalo.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára