Ani kočík, ani nosič

Do nosiča je ochotná ísť, len keď chce spať. Inak nie. Do kočíka sa neposadí ani za svet. Chvíľu som s tým bojovala, prehovárala, dávala úplatky. Keď sa mi ju náhodou podarilo do kočíka dostať, bola som na seba hrdá. To, že obvykle hneď potom nasledoval beh o život (beh o minúty), som sa snažila zo svojej mysle vytesniť. Mala som približne 5 minút, aby som ubehla, čo najväčšiu vzdialenosť. Dlhšie nevydržala. Keď môj čas vypršal, zadychčaná a spotená som ju znovu odopínala a vyberala. Počas dvojtýždňovej dovolenky v ňom sedela 20 minút. Na dvakrát. 
Tajne som závidela matkám, ktorých deti sa do kočíka samé posadia a nechajú pokojne viezť. A čo je pre mňa úplné sci-fi, aj si pospia. 

Aaaaale, prestala som bojovať. Prijala som to ako fakt, že nechce sedieť v kočíku a že nechce byť odvážaná, tam kam chcem ísť ja. Chce si skúmať svet podľa seba. Začala som jej to umožňovať a prestali sme chodiť niekde na čas. Nič neočakávam. Nechodíme na kurz plávania, ale chodíme plávať samy. Vtedy, keď to vyhovuje nám. Na cvičenie pre deti, chodíme, keď sa nám chce a ak sa podarí dokráčať. Nemáme permanentku, platíme jednorázovo. Drahšia ale bezstresová verzia. Väčšinou chodíme len okolo domu a kam dôjdeme, tam dôjdeme. Ak už niekde potrebujeme prísť na čas, vyrážame s veľkou rezervou alebo autom. 

Chápem, že je to dočasné obdobie, objavila chôdzu, chce chodiť. Aby sme si to užívali obidve, je jednoduchšie nechať tomu voľný priebeh. Jazdiť násilím za organizovanou zábavou nás nebaví.