Separačná úzkosť. Alebo aj nie ?

Podľa odbornej literatúry sa separačná úzkosť začína prejavovať okolo 8. mesiaca, kedy si dieťa začne uvedomovať, že nie je s matkou "jedno", že sú dve oddelené bytosti. Postupne začne získavať vedomie vlastnej identity, čo sa často prejavuje úzkosťou a strachom vtedy, ak matku nevidí. Píše sa o dvoch dôvodoch: Prvý, tak malé dieťa nemá pojem o čase, nevie, čo je "hneď", "teraz", "potom". Nevie, že mamu nevidí len na chvíľu. Keď ju nevidí, vníma to ako navždy. Druhý dôvod je, že si v pamäti nedokáže vybaviť dostatočne silný obraz matky, aby si ju pripomenulo. Táto schopnosť vraj prichádza až okolo 1,5 roku. Čiže, ak ju nevidí, zmizla, nie je, neexistuje. A už navždy. Hoci, je len na chvíľu v kúpeľni. Musí to byť hrozný stav. Dieťa sa preto matky drží zubami-nechtami, aby ju nestratilo. 

V tomto čase prichádzajú z okolia super vety typu "ale ste si ho rozmaznali", "mamičkin maznáčik" a podobne.   

U nás je to tak, že sa nemôžem v byte pohnúť bez toho, aby do 10 sekúnd nešprintovala za mnou. Nechá hru hrou, všetko odhodí a ide. Som kazič každej zábavy, ale na ten záchod niekedy fakt musím. 

Iné je to vonku. Rozptýlená podnetmi z okolia stráca o mňa záujem. Sedím na lavičke a ona chodí na objaviteľské výpravy. Občas sa na seba na diaľku usmejeme, ale pokojne ma dlhší čas aj nevidí. Neskôr sa ku mne vracia so širokým úsmevom na tvári, prieskum zrejme dopadol dobre.

A tretí prípad je, keď odídem z domu ja. Ako som písala už minule, ani pes po mne neštekne. 

Tak ako to teda s tou separačnou úzkosťou je? Neviem, asi veľmi individuálne. Úplne chápem, ak matka od dieťaťa neodchádza, alebo ho berie všade so sebou. Veď to raz prejde. Každý tak, ako to cíti. Ja som spravila pokus a odišla. Prvý krát nervozita veľká, ale bez problémov. Odvtedy nám to tak funguje.