Prišla na to. Mala asi 8 mesiacov, keď mi došlo, že ma prekukla. Vie, kedy sa ju snažím zabaviť, so zámerom nenápadne sa vytratiť. Keď chcem mať pokoj, keď chcem, aby sa hrala sama, aby mi nemrnčala pri nohách, aby som si mohla robiť niečo svoje. Dokonca som si kúpila knižku "160 hier pre prvé tri roky života dieťaťa", fakt som netušila, ako sa s ňou mám v tomto veku hrať. A ona cítila, že je to celé nasilu. Tak som sa na to raz vykašľala.
Na terase máme penové puzzle a silný vietor nám rozfúkal menšie časti. Začala som ich skladať a pristihla som sa, že ma to baví. A zrazu sa to stalo. Ticho. Olivia najskôr sledovala, čo robím, chvíľku sa pri mne motala a "pomáhala" mi. No a potom sa odišla hrať s niečím iným. Hrali sme sa každá po svojom. Občas ma prišla skontrolovať, niečo mi povyberala, usmiala sa a znovu odišla. Takto sme fungovali asi hodinu. Rozdiel bol v tom, že sme sa bavili obidve. Žiadne predstieranie, žiadny fejk, nič nasilu. Stopercentná pozornosť, bola som s ňou a nie pri nej.
Dôležité je byť dole, na jej úrovni. Ak sa postavím, chce byť ona hore, na mojej úrovni, čo je často únavné. Preto, ak je to možné, dám si na zem, všetko, čo potrebujem urobiť, vyraďujeme malé vecičky, triedime prádlo, upratujeme spodné police, vysávame. Moja skúsenosť je taká, že ak som naplno s ňou, do piatich minút ju to prestane baviť a ide si po svojom. Vtedy si môžem zacvičiť jógu, brušáky a poriešiť iné dôležité nevyhnutnosti.
Do spoločných aktivít v kuchyni, sme ešte nedospeli, lebo na stoličke neobsedí, ale za to sa už teším na kreslenie, vymaľovánky a lego...
chystam vam nieco na spolocne aktivity...) alebo pre kazdu na " posvojom"..):)
OdpovedaťOdstrániťTeším :)
Odstrániť