Milujem jej ranný úsmev. Mohli by sme sa od detí učiť. Začínajú každý deň nanovo, s úsmevom, nezaťažené tým, čo bolo včera. Idú písať na čistý list.
Ale to budenie sa z denného spánku! Som donedávna vždy tŕpla, v akej nálade sa zobudí. Pretože niekedy to bolo s plačom a vtedy to bol des. Nič s ňou nepohlo. Bola mrzutá, nálada pod psa a jediné, čo pomohlo bola zmena prostredia. Naložiť do kočíka alebo do auta a hurá za novými podnetmi. Nebavilo ma to, tá neistota, ako zas bude.
Rozmýšľala som, prečo to tak je a vymyslela prvú teóriu. Že to závisí od toho, či tam s ňou som, keď sa zobudí alebo nie. A "světe div se", nezávisí, je jej to úplne jedno. Zobudí sa, pozrie na mňa a začne kriviť ústočka. Tak som vymyslela druhú teóriu, že sa príliš rýchlo prebudí, že preskočí postupné prebúdzanie sa. A začalo druhé testovanie. Väčšinou je to tak, že po zobudení docupitá za mnou do kuchyne s úsmevom na tvári. Keď nepríde a len sa ozve zo spálne, prídem za ňou. Hovorím na ňu potichu a pomaly. Ak vidím, že je v pohode, super, nebezpečenstvo zažehnané. Ak vidím, že si stále šúcha oči a pozerá na mňa ako vyoraná myška, ľahnem si k nej. Niekedy si ešte zdriemne na 5-30 minút, inokedy jej ukážem obľúbeného plyšáka, na ktorého sa vždy usmeje. Alebo sa len tak naťahujem a prevaľujem, ona po mne začne opakovať, až nám to príde smiešne a náladička je na svete. To zaberie vždy. Veď aj ja mám problém sa prebrať, keď si cez deň zdriemnem, som ako mechom udretá ešte pol hodinu. Takže teória číslo dva bola správna, už sme dva mesiace bez plaču.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára