štvrtok 10. septembra 2015

Nastavovanie hraníc vs a prečo nie?

Čo je hranica a ako sa vymedzuje? Zákazom, príkazom, dohovorom, priamym zásahom? Vždy, keď idem povedať "NIE", pomáha mi položiť si otázku "A PREČO NIE?" 

V 99% je to pre to, lebo sa mi nechce alebo preto, lebo by sa ušpinila. To predsa nemôže byť dôvod na zákaz. Aspoň nie u mňa. Či niečo dovolím alebo nie, záleží od pocitu, aký z toho mám. Viem, že ak by som mala nepríjemný pocit z toho, čo sa stane, tak by to pritiahlo presne to, čoho sa bojím. Lenže tu musím v sebe najskôr rozlíšiť, či ide len o nejaký starý, nepotrebný vzorec o tom, ako by sa malo niečo robiť alebo nerobiť. Potrebujem odfiltrovať všetko, čo mám prevzaté z mojej výchovy alebo z môjho okolia a až potom sa rozhodnúť podľa svojho pocitu.

Nechcem, aby sa stratila v spleti príkazov a zákazov a preto nimi šetrím. Je únavné na niečom trvať alebo si niečo presadzovať len z princípu alebo zo zotrvačnosti, bez zamyslenia sa, či je to vážne nutné. Pre mňa je pohodlnejšie jej tie dvere na terasu otvoriť, aj keď je už po kúpeli alebo ju nechať vyhádzať veci zo zásuviek, či "listovať" v časopise, ktorý som ešte nestihla prečítať. 

Radšej vytváram také prostredie, aby zákazy neboli nutné. Dám z dosahu predmety, ktoré nechcem, aby sa k nej dostali. Som dosť lenivá na to, aby som ju neustále kontrolovala, chodila za ňou a vytrhávala jej veci z rúk. Ale ak sa vyskytne situácia, že predsa nájde niečo, čo by nemala, beriem to ako svoju chybu a svoju zodpovednosť vyriešiť problém čo najmenej konfliktne. Dovolím, aby si ten zapaľovač pod mojim dozorom prezrela a ohmatala, spolu si zalistujeme v knihe a predvediem jej ako jemne narábať so stránkami. Veci dôkladnejšie odložím, ale s väčšou pravdepodobnosťou ju už nebudú zaujímať. Zvedavosť bola uspokojená. Jasné, občas treba rázne zakročiť aj za cenu plaču. Stáva sa to najmä mimo domova. Vždy však vysvetľujem a ponúknem alternatívu.

Myslím si, že tých pravých hraníc, je v skutočnosti veľmi málo a súvisia s bezpečnosťou a ohrozením zdravia, či života (prechod cez cestu, pohyb na parkovisku, sedenie v autosedačke, manipulácia s elektrickými zásuvkami). Vsádzam na to, že keď mi bude skutočne na niečom životne záležať, že to vycíti. Tú dôležitosť a naliehavosť. A poslúchne. Práve preto, že to nebude len jeden príkaz z tisíca. 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára