No, a vysvetlite jej to. Miesto: detská herňa v hoteli. Steny pomaľované zvieratami aj detskými čmáranicami. Takže po stenách sa kreslí.
Čo mám povedať? Mám to vôbec riešiť? Nechcelo sa mi. Reálne to MNE nevadilo, neboli to moje steny. V hlave mi nabiehalo, "nikto na to nepríde", nikto nevie, že sme tu". ALE: necítila som sa v danej situácii dobre, netrpezlivo som čakala, kedy Olivia s čmáraním skončí. Takže problém tam bol. Bol to môj strach z jej reakcie, nechcelo sa mi do konfliktu. Môj bežný problém. Alibizmus, výhovorky.
Vyšlo zo mňa: "Vieš, ľuďom, čo tu bývajú, by sa to asi nepáčilo." Usmiala sa na mňa, podala mi ceruzku a odišla sa hrať s niečím iným.
Takto to vyzerá, keď si v hlave dopredu vykonštruujem, ako bude proťajšok reagovať. A je to úplne inak. Neskúsiš, nevieš.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára