Ona je taká zlatá, keď plače

Keď sa drobec udrie, alebo sa mu stane krivda, uteká k mame. Často keď vidím, že sa nestalo nič vážne a pozorujem, ako sa jej postupne krivia ústočka, neviem sa ubrániť úsmevu. Je taká chutná. Niekedy, keď som ju takto držala v náručí, sme sa s kamarátkou na seba potichu smiali. Alebo poznáte to, gúľanie očami, povzdych a pohľad do nebies. Rozhodla som sa, že prestanem s týmito reakciami. Ju to predsa fakt bolí, fakt sa cíti ublížene. Mne sa to z môjho dospeláckeho pohľadu môže zdať smiešne, pre ňu je to vážna vec. Aj tak som sa pristihla, že to robím len pred okolím. Aby som sa cítila ja lepšie, že moje dieťa plače. Podvedomý program. Končím s ním.