Nepomáham...

Nepomáham, pokiaľ o to nepožiada. Súhlasím s názorom, že nevyžiadaná pomoc vedie dieťa k záveru, že je neschopné. Pre dieťa to je to isté, akoby som mu povedala, že to samé nedokáže, že potrebuje moju pomoc, čiže je neschopné. Platí to aj o nevyžiadaných radách. Vyhýbam sa vetám "to sa ti asi nepodarí", "to asi nebude fungovať" a "to sa ti asi nebude páčiť". Chcem, aby skúšala veci po svojom, aj vtedy keď viem, že sa jej to asi nepodarí. Nech hľadá vlastné riešenia. (s výnimkou aktivít, kde hrozí reálne nebezpečenstvo). Má právo na neúspechy a chyby a dôverujem jej, že sa s nimi dokáže emočne vyrovnať. Deti sa z negatívnych emócií dostávajú rýchlo. A na druhú stranu, sú tu aj jej vlastné víťazstva, ten úžasný pocit z poznania, keď sa niečo podarí a dosiahne to SAMA, bez pomoci. Chcem, aby si vedela poradiť s úspechmi aj s prehrami. 

Nikto nemá rád, keď mu druhí hovoria, čo má robiť. Preto nepomáham a nezachraňujem. Niekedy to je ťažké, lebo rozdiel medzi nami dvoma je v tom, že ja mám skúsenosti.