Nevyrušujte moje dieťa

Už od mimina som všetkým hovorila, aby Oliviu nevyrušovali, keď je zamyslená, ponorená do seba alebo keď sa hrá a na niečo sústredí. Za prvé, ja sama nemám rada, keď mi to robia. Veď si len spomeňte, aké to je, keď čítate knihu a neustále vás vyrušujú dotazmi. Za druhé, ak budeme dieťa stále vytrhávať z hry, nebude sa vedieť do hry znovu ponoriť a časom sa už nebude vedieť samé zahrať vôbec (nočná mora všetkých matiek) a za tretie, keď dieťa nenecháme, aby sa od malička, učilo sústrediť, čo nás vedie k tomu, aby sme od neho o šesť rokov žiadali, aby sedelo a plne sa v škole koncentrovalo. A hneď niekoľko hodín s menšími prestávkami.

Bola som prekvapená, aké to máme všetci vžité. Neustále sa dieťaťu prihovárať, strhávať jeho pozornosť na seba, ťuťu-muťu, prípadne komentovať čo robí (áno, máš kačičku v ruke), keď si nás ani nevšíma. Pozornosť je tok energie a ak nám niekto venuje pozornosť, dáva nám svoju energiu. A nie je nič jednoduchšie ako dostať túto energiu od dieťaťa. A aj vynútene sa počíta. 

Ďalší spôsob rušenia pri hre je jedlo, prebaľovanie, prezliekanie. Podľa mňa nie je nič také, čo by nepočkalo aspoň desať minút. (pokiaľ vyslovene nie je nutné odísť z domu)

Našťastie mám skvelých rodinných príslušníkov, ktorí si začali všímať a rozlišovať, kedy sa s malou hrať a kedy jej dopriať pokoj.