Voľný pád

V čase, keď sa Olivia prvý krát postavila, mi ani nenapadlo, aby som ju zachytávala pred pádmi. Potom som sa nechala strhnúť rodinou a začala som za ňou chodiť. Samozrejme bola nezachytiteľná. Čím viac som sa snažila, tým viac padala a väčšinou som to ja svojim zásahom spôsobila. A tak som ju nechala padať. Ak sa sama dostane do stoja, je zodpovedná za svoj "stav" a musí sa vedieť dostať späť na zem. Ja keď vyleziem na kopec, tiež si nevolám vrtuľník. 

Vždy, keď sa dostala hore, vzdialila som sa, aby si nezvykala na moju prítomnosť. A poviem vám, často som sa musela aj otočiť, čo som sa nemohla pozerať, ako neisto balansuje na palčekoch. Premietala som si všetky strašné scenáre. Prekvapivo v takýchto, pre mňa hrôzostrašných prípadoch, to bolo vždy v pohode. Ak nevedela ako dole, zavolala ma a ja som jej pomohla. Trvalo asi 3 dni, kým si našla svoju techniku a naučila sa dosadať na zadok s istotou. Raz bola u mňa kamarátka a keď videla, ako opatrne si sadá, pýta sa: "Že ty si ju nechala padať? Je to vidieť."

Myslím, že veľa úrazov na ihriskách je spojených s tým, že dieťa, ktoré bolo strážené, vedome alebo podvedome očakáva, že ho matka zachráni. Matka sa stala "súčasťou" jeho pohybového aparátu. Lenže tá zrovna nemusí v daný moment dávať pozor, zarozpráva sa a dieťa skáče z preliezky, s očakávaním, že bude chytené. 

Samozrejme, pádom sa úplne vyhnúť nedá, ale to ani v živote. Teraz môžem ešte vytvoriť pre ňu bezpečné prostredie, zodpovednosť za seba už má ona.