Svet jej je malý

Moje dieťa je na ihrisku najmenšie. Viem to podľa toho, že jediné štvornožkuje (aj keď je mi jasné, že deti začínajú chodiť v rôznych obdobiach). Chodili sme na ihrisko aj vtedy, keď sa ešte len plazila. Vtedy som väčšinu zodratých tričiek rovno hádzala do koša. 

K tomu, aby sme chodili na ihriská ma nedonútila moja potreba socializácie ale Olivia. Sadne si ku vchodovým dverám a sedí tam, pokiaľ neodídeme von. Samozrejme, ak sa dlhšie nič nedeje, dáva to patrične najavo zvyšovaním hlasitosti. Je to prieskumník, ktorý potrebuje priestor. Veľa priestoru. Trénuje schody, miluje piesok a pozoruje ľudí okolo seba. Ostatné deti, aby sa jej priblížili, ju napodobňujú lezením po štyroch. Rodičia až tak nadšení nie sú.

Neviem, kde sú ostatné matky so svojimi štvornožcami, ale počula som, že veľa matiek to robí tak, že pokiaľ sa dieťa nepostaví na dve, tak sú doma alebo sa len kočíkujú. Až s prvými krokmi sa vyzbroja lopatkou a vedierkom a vyrazia do sveta. Viem, že sú deti, ktoré v kľude sedia na jednom mieste a vedia sa tak zabaviť. Každý to má inak. Dostala sa ku mne ale aj neoverená informácia, že známa známej dá dieťaťu hračku do ruky, posadí pred rozprávku a sú v pohode. Strašne dúfam, že to nie je pravda.

V každom prípade, u nás by to neprešlo, Olivia je od narodenia outdoorové dieťa, potrebuje pohyb a stále sme vonku. Ďakujem za záhradu a ihrisko v našom bloku. Ak je pekne, nemusíme sa vôbec chystať, len vypustím tigra z klietky.